štvrtok 24. marca 2011

Zranenia ma naučili telo poslúchať.

Tak ako som sa ešte v závere minulého roku cítil fajn a veril, že sa mi konečne podarí absolvovať celú zimnú prípravu bez zdravotných problémov, tak som musel na začiatku tohto postupne svoje predsavzatia na rok 2011 začať korigovať...

Problémy s chrbticou sa totiž po výsledkoch magnetickej rezonancie ukázali trochu širšie ako som si pôvodne myslel, po nazretí do zdravotnej karty aj zopár rokov späť ma to však vôbec neprekvapuje.:-).
Predsa, len roky vrcholového športu a takmer 140 tisíc kilometrov asi nejaké stopy na stavcoch či platničkách zanechali, čo v posledných rokoch pociťujem hlavne v zime. V zdravotnej karte som okrem iných našiel napríklad aj záznam, ktorý ma celkom pobavil, a to hlavne kvôli dátumu 9.9.1991 a poslednej vete v ňom.

“Ide o vrcholového športovca - chodca s intenzívnym treningovým zaťažením niekoľko rokov. V priebehu dlhoročnej prípravy sa u neho často objavujú zranenia svalov, natiahnutia či ruptúry na dolných končatinách, pre ktoré bol opakovane liečený na Ústave telovýchovného lekárstva. V poslednej dobe sa sťažuje aj na bolesti v LS  chrbtici.”
Najlepšie je, že všetko bola pravda, nakoniec, už vtedy som mal za sebou jedenásť rokov, z toho šesť naozaj intenzívneho tréningu. Nehovoriac o intenzívnosti v ďaľších rokoch, kedy som svoje telo chôdzou či behom určite nešetril. Asi nie náhodou mám aj záznamov v karte najviac práve z z chrbtice či oblasti krížov.
.
Hoci sa mi teraz ich stav po takmer troch mesiacoch vyšetrení, chiropraktických cvičení vo fitness+ wellness centre či doma zlepšil natoľko, že som začal opäť pomaly behať, na rýchlejšie behanie to zatiaľ nestačí.
Preto ďaľšia možnosť, ktorej verím, že mi vráti najprv hlavne radosť z behu a možno neskôr aj výkony, je ozonoterapia ( injekčné aplikovanie zmesi ozónu a kyslíka), v mojom prípade do oblasti ľavej medzistavcovej platničky. Prvý zákrok mám práve za sebou, či prinesie zlepšenie, ukáže čas...
Neostáva mi ako veriť, že najbližších sedem dní, počas ktorých mám telo nechať v kľude, potom len cvičiť a rehabilitovať, po dvoch týždňoch pomaly zaťažovať prinesie zlepšenie a ja si opäť budem môcť povedať, že aj táto nová skúsenosť bola na niečo dobrá a mala svoj význam...
Donútila ma totiž opäť si pripomenúť hranicu, ktorú som nikdy kvôli výkonom prekročiť nechcel ani nechcem, ako aj  význam cvičenia, posilovania či strečingu.
Chtiac nechtiac musím priznať, že práve tie som v posledných rokoch viac ako zanedbával.....Veď jediný strečing bol pre mňa snáď už len pri zaviazovaní šnúrok na maratónkach pred behaním..:-)

Žiadne komentáre: