Pefo

Všetko je otázka priorít...

2011-12-24T07:28:00.000-08:00

O čo ťažšie obdobie som prežíval na začiatku tohto roka a celú jar, o to viac som si beh užíval v lete až dodnes a verím, že ešte dlho budem.

V marci, keď som na behanie nemal ani pomyslenie mi vo fitness+wellness centre mi pri cvičení chrbta kamarát povedal: "Vieš, Peťo, môžeš mať vôľu akú chceš, konečný verdikt nám aj tak vždy vyriekne telo.."

Krátko som sa zamyslel len nad poslednými piatimi rokmi, počas ktorých som si neraz myslel, že mi minimálne pretekársku bežeckú poslušnosť už vypovedalo a po týchto skúsenostiach som povedal, že absolútne súhlasím, len kedy vieme okamih toho "konečného verdiktu."Som totiž presvedčený, že pokiaľ ho pripustí hlava, nájde si naň v slabších chvíľach dôvod hocikedy...Nedá sa, nejde to, nemá to význam....

Na druhej strane som rád, že hoci ma vždy lákali a stále lákajú nové výzvy, poznám aj svoje priority a hranicu, ktorú kvôli bežeckým výkonom prekročiť nemienim...Mám beh totiž natoľko rád, že vzdanie sa pocitu radosti z neho či spokojnosti po ňom kvôli strate zdravia by som považoval za svoju najväčšiu osobnú bežeckú prehru...

O tom,čo mi (ne)vyšlo v roku 2011,ale aj o mojich ďaľších športových plánoch či výzvach viac v rozhovore pre MY Kysucké Noviny Z aktualít viac na web stránke

Sekunda, ktorú Laco žije dvadsať rokov...

2011-10-29T05:51:00.000-07:00

Keď som si pred tri a pol rokom začal písať vlastný blog, nemal som zrovna ľahké obdobie.
Bol som už dlhšiu dobu bez zamestnania, naviac sa mi opäť objavili aj problémy s medzistavcovými platničkami, kvôli ktorým ma prvýkrát napadala aj myšlienka, že sa budem musieť behania vzdať.
Na druhej strane, nie raz som sa presvedčil, aké dôležité je nielen v športe nevzdávať sa a veriť, že po každom daždi raz výjde slnko... Ak mám ostať pri športe, pre mňa to v tej chvíli bolo nájsť úplne normálnu radosť, hoci len rekreačného bežeckého pohybu...Aké smiešne...
Nakoniec, sme už raz takí, že často považujeme práve svoje problémy za tie najväčšie.....Ležíme s chrípkou pár dní a myslíme že ideme zomrieť...
Doteraz často, keď som prežíval zdravotne či psychicky zložité obdobie, som si spomenul na kamaráta, s ktorým som s atletikou pred 32 rokmi začínal...
Lackovi Halamovi totiž na rozdiel mojich len odtrénovaných či odpretekaných 110 tisíc kilometrov za posledných dvadsať rokov osud nedoprial čo i len jeden normálny krok...
Veľa sme spolu od detstva prežili, nakoniec, aj poslednú októbrovú nedeľu 1991, v závere ktorej sa v sekunde jeho životný rozlet zastavil, sme boli od rána do večera spolu...
.
S Lacom sme sa vo svojich desiatich rokoch, niekedy na jar 1979 začali venovať atletike a postupne sme sa do nej zamilovali natoľko, že sme si v nej rýchlo našli svoje vzory, ktorým sme sa chceli podobať.
Kým mňa v trinástich oslovila popri behu aj športová chôdza, v ktorej som sa po ročnom chodeckom tréningu stal žiackym majstrom Slovenska, z Laca sa stal postupne výborny bežec so sľubnou perspektívou.
Okrem viacerych mladežníckych titulov Slovenska a Československa vo svojich 21 rokoch zabehol 5000 m na dráhe za 14:11 min. Na tie preteky - atletické kritérium SNP v Banskej Bystrici si veľmi dobre spomínam, okrem iných v nich vo finiši zdolal neskoršieho dvojnásobného olympionika a držiteľa všetkých slovenských rekordov od 2000 m po maratón Roba Štefka.
Laco bol vždy maximalista, ktorý vedel čo chce a bol pre svoje bežecké ciele ochotný podriadiť tréningu toľko, ako som videl u málokoho...
Vo voľných chvíľach si však vedel naplno vychutnávať aj život, vždy som obdivoval jeho zmysel pre humor a schopnosť zabávať spoločnosť.
Žiaľ, nielen športovú kariéru, ale čo je oveľa dôležitejšie, celý jeho a život jeho najbližších zmenila jediná sekunda, keď na Citroene ZX, ktorý si už vtedy "vybehal" na pretekoch vo Francúzsku, narazil do zvodidiel kruhového nadjazdu Rondel v Žiline.
Od osudného momentu bude zajtra presne 20 rokov, čo Lacovi nebolo dopriané nielen sa z invalidného vozíčka postaviť, ale ani chytiť niečo medzi prsty, aby rozlíšil, či je to teplé alebo studené. Laco ma totiž postihnutú aj motoriku oboch rúk.
Bolo by absurdné sa pýtať, čo by dal za to, aby sa vrátil osudný moment poslednej októbrovej nedeľňajšej noci 1991 späť....Alebo či sa so svojim osudom zmieril...Určite viem že nie, nato ho poznám moc dobre, ako aj, že sa s ním nezmieri do konca života. Takisto by som sa asi nikdy nezmieril, neviem, či sa to vôbec dá...Dá sa len naučiť s ním žiť...
Od apríla tohto roku, odkedy pracujem na Mestskej krytej plavárni v Žiline, prechádzam dvakrát denne, či už autom, na bicykli alebo behom do zamestnania práve pod nadjazd, na ktorého zvodidlách Laco na svojom červenom Citroene havaroval... Vždy, keď tadiaľ prechádzam a myslím na neho, nielenže sa modlím a som vďačný za každú šancu, ktorú som v živote dostal, ale čím ďalej viac si aj uvedomujem, aké dôležité je tešiť sa z každodenných maličkostí, ktoré zdraví často ani nevnímame...Alebo ich považujeme za úplnú samozrejmosť...

Viem, že budem opäť silný...

2011-07-30T00:19:00.000-07:00

Keď som pred viac ako tromi tromi mesiacmi v spomienke na svojho prvého atletického trénera v závere napísal, že len čas ukáže, či sa na štart ešte nejakého maratónu postavím, dobre som vedel, na čo myslím. Prežíval som totiž nielen zdravotne či fyzicky, ale hlavne v osobnom živote psychicky veľmi náročné obdobie.
O tom, čo mi opäť pomohlo nájsť psychickú pohodu, ale aj o mojich ďaľších športových plánoch viac v rozhovore pre Žilinský večerník, ktorého časť je v následujúcich riadkoch...

ŽV: Ako si trávil posledné obdobie? Je obdobie maratónov, zúčastnil si sa na nejakom, resp. plánuješ sa zúčastniť?
Po dlhodobých zdravotných problémoch s krížami a posunutými platničkami, ktoré ma postihli v závere minulého roka som vlastne celú jar chodil po vyšetreniach a po ozónovej injekcii som hlavne cvičením len rehabilitoval. Na behanie som nemal ani pomyslenia, nehovoriac o nejakom maratóne. Úprimne - po tridsiatich rokoch športovej kariéry a aj nazretí do svojej zdravotnej karty som bol zmierený aj s tým, že s pretekaním si dám už pokoj. O to viac, keď v poslednom polroku ma postretli situácie, ktoré sú pre mňa v osobnom živote omnoho dôležitejšie ako športové výkony. Jednoducho mojim bežeckým prianím bolo len opäť nájsť z behu dobrý pocit, čo je možné len bez bolesti a radosti z pohybu. Myslím, že to sa mi vďaka trpezlivosti, skúsenostiam či viere podarilo a hoci to naozaj nebolo ľahké, som rád, že aj vďaka novému zamestnaniu som opäť našiel psychickú pohodu a okrem pár odbehnutých krátkych bežeckých pretekov Bežeckej ligy Žiliny dostávam opäť pomaly chuť aj na maratón...Už onedlho je ďalší ročník Rajeckého maratónu a keďže práve ten bol v roku 1992 mojim prvým maratónom, už teraz sa naň teším...

ŽV: V posledných troch rokoch si okrem iného štartoval aj na MS v 100 km behu, ako to bude tento rok?
Práve bežecká stovka je mojou snáď jedinou výkonnostnou bežeckou výzvou či motiváciou. Po dvoch na MS v rokoch 2008 a 2009 som sa na vlaňajších MS v Gibraltári, kde som ešte na 80. kilometri bežal deviaty na výkon pod 7 hodín, podcenením doplňovania energie totiž posledných 20km nezvládol a hoci som nevzdal, dotrápil som sa ďaleko za svojim očakávaním na 36.mieste za 7:35:26hod... Pôvodne som hneď po Gibraltári v novembri 2010 začal zimnú prípravu s jediným tohtoročným cieľom, ktorým sú práve septembrové MS na 100km vo Winschotene. Keďže zranenie ma však bežecky vyradilo na dosť dlho a len postupne zvyšujem svoje tréningové dávky, zatiaľ svoje ambície nechcem ani odhadovať...

ŽV: Tráviš stále toľko času na bežeckých tratiach, alebo už sa skôr viac venuješ oddychu?

Ešte prednedávnom som si myslel, ako som na behu závislý a nevedel som si bez neho predstaviť ani pár dní.... Život je však otázka priorít, preto som rád, že aj vďaka signálom tela poznám svoje hranice, ktoré kvôli behu či bežeckým výkonom prekročiť nechcem. Telo pre bežný život budem potrebovať totiž ešte snáď dosť dlho:-). Pravdou však je, že od malička je zvyknuté športovať a preto asi aj skutočným oddychom, čím viac hlavne hlavne psychickým, je pre mňa samotný pohyb. Ak ho nemám, necítim sa duševne v pohode, čo je omnoho horšie ako fyzická unava...Z tej sa stačí dobre vyspať :-).

ŽV: Vieme o tebe, že okrem atletiky už je z teba aj plavec, resp. plavčík.......
Áno, od polovice apríla na žilinskej plavárni, kde som sa okrem iného naučil ako päťročný plávať a počas celej športovej kariéry na nej v rámci regenerácie či po zraneniach čo-to aj odplával, pôsobím v pozícii plavca - záchranára. Myslím, že práve nové zamestnanie je pre mňa tým najlepším, čo ma mohlo za posledné roky stretnúť. Veľmi si vážim možnosť pracovať v oblasti či prostredí, ktoré sú môjmu srdcu blízke a hoci je práca plavčíka veľmi zodpovedná a hlavne psychicky náročnejšia, ako by sa na prvý pohľad niekedy mohlo zdať, veľmi ma baví a napĺňa spokojnosťou. A keď sme už pri športe, možno aj vďaka novému zamestnaniu som si našiel aj ďalšiu novú výzvu, kvôli ktorej som si celkom rád zvykol aj na veľmi skoré ranné vstávanie, ktoré som nikdy nemal rád:-). Okrem toho totiž, že do práce z KNM (14km) som posledný mesiac začal cestovať na bicykli, postupne už aj behom a môžem využiť aj plávanie, celkom ma láka skúsiť triatlon...Ten najbližší je práve v Žiline týždeň po Rajeckom maratóne 20. 8., zatiaľ v kategórii neregistrovaných, nevylučujem však, že niekedy v budúcnosti si aspoň raz skúsim aj Ironman (3,8 km plávanie, 180 km cyklistika a bežecký maratón 42,2 km).

Veď vravím, že vždy som mal rád nové výzvy.....:-)))))
.
Celý článok v Žilinskom večerníku tu ........Z aktualít viac tu

Opäť ďaľší nový začiatok s novou výzvou.....

2011-06-18T01:34:00.000-07:00

...Zatiaľ snáď len toľko, že tak, ako som vždy rád prijímal či stále prijímam nové výzvy (už vidím ďaľšiu:-) a šiel vytrvalo za svojimi cieľmi, verím, že aj môj syn má v tomto niečo po mne...
Naopak, mne by sa v minulosti hodilo mať jeho chodeckú techniku, na ktorej hoci som vždy pracoval ako som najlepšie vedel, s pochvalou u rozhodcov som sa stretával menej ako často:-)

Každý začiatok má aj svoj koniec...

2011-04-08T05:17:00.001-07:00

Keď som ako desaťročný chlapec prišiel v máji 1979 na štadión v Kysuckom Novom Meste na svoj prvý bežecký tréning, bral som to len ako zabitie voľného času, kým sa budem môcť prihlásiť do futbalového oddielu...Tam brali totiž až od dvanástich.
Počas tých dvoch rokov som sa však aj vďaka nášmu trénerovi Jaroslavovi Srholcovi, ktorého rukami aspoň na chvíľu prešiel snáď každý môj rovesník v meste tak do atletiky zamiloval, že o “prestupe” k futbalu som už ani neuvažoval. Hoci tréner v roku 1981 odišiel bývať do Prahy, neskôr sme sa stretávali na chodeckých pretekoch, najčastejšie v Prahe a Poděbradoch, kde bol často v úlohe rozhodcu.

Naposledy sme sa spolu rozprávali pred tromi rokmi počas skoro hodinového telefonátu, neskôr mi ešte napísal dopis asi na päť strán, v ktorom mi poslal aj zopár fotiek seba a svojich vnučiek... Aj po 70 tke bol stále veľmi aktívny, veľa obchodne cestoval hlavne do Nemecka, kde mal dlhodoročné výborné vzťahy, vďaka ktorým sme už ako deti v NDR absolvovali niekoľko bežeckých pretekov....

Žiaľ, tak ako sa naposledy v telefonickom rozhovore tešil, že raz uvidí pretekať aj môjho syna, mi bude pán Srholec chýbať nielen zajtra v Poděbradoch, kam sa na Peťa idem pozrieť, ale čo je smutnejšie, nestretneme sa už nikdy. Pán Srholec totiž nečakane na sklonku minulého roku po krátkej, ale ťažkej chorobe vo veku nedožitých 77 rokov zomrel...

Neviem, či je to osud, lebo na náhody som nikdy moc neveril, jeho odchod však aspoň pre mňa znamená okrem smútku na duši aj určitú symboliku. Môj úplne prvý tréner, ktorý mi dal lásku k atletike na celý život, zomieral práve v minútach, keď som ja dobiehal do cieľa svojho zatiaľ posledného maratónu - vianočného v Žiline 18.12.2010 o 11:30h..... Či bol pre mňa v necelých 42 rokoch (maratón - 42km :-) aj úplne posledný, ukáže čas, pravdou je, že po 32 rokoch pretekania mi aj telo v posledných mesiacoch dosť výrazne naznačuje, že má už toho dosť.....:-)

Zranenia ma naučili svoje telo poslúchať...

2011-03-24T07:27:00.001-07:00

Tak ako som sa ešte v závere minulého roku cítil fajn a veril, že sa mi konečne podarí absolvovať celú zimnú prípravu bez zdravotných problémov, tak som musel na začiatku tohto postupne svoje predsavzatia na rok 2011 začať korigovať...

Problémy s chrbticou sa totiž po výsledkoch magnetickej rezonancie ukázali trochu širšie ako som si pôvodne myslel, po nazretí do zdravotnej karty aj zopár rokov späť ma to však vôbec neprekvapuje.:-))). Predsa, len roky vrcholového športu a takmer 140 tisíc kilometrov asi nejaké stopy na stavcoch či platničkách zanechali, čo v posledných rokoch pociťujem hlavne v zime. V zdravotnej karte som okrem iných našiel napríklad aj záznam, ktorý ma celkom pobavil, a to hlavne kvôli dátumu 9.9.1991 a poslednej vete v ňom.

“Ide o vrcholového športovca - chodca s intenzívnym treningovým zaťažením niekoľko rokov. V priebehu dlhoročnej prípravy sa u neho často objavujú zranenia svalov, natiahnutia či ruptúry na dolných končatinách, pre ktoré bol opakovane liečený na Ústave telovýchovného lekárstva. V poslednej dobe sa sťažuje aj na bolesti v L chrbtici.” Najlepšie je, že všetko bola pravda, nakoniec, už vtedy som mal za sebou jedenásť rokov, z toho šesť naozaj intenzívneho tréningu. Nehovoriac o intenzívnosti v ďaľších rokoch, kedy som svoje telo chôdzou či behom určite nešetril. Asi nie náhodou mám aj záznamov v karte najviac práve z z chrbtice a oblasti krížov.

Hoci sa mi ich stav po takmer troch mesiacoch vyšetrení, chiropraktických cvičení vo fitness+ wellness centre či doma a rehabilitácii zlepšil natoľko, že som začal opäť pomaly behať, na rýchlejšie behanie to zatiaľ nestačí. Preto ďaľšia možnosť, ktorej verím, že mi opäť vráti najprv hlavne radosť z behu a možno neskôr aj výkony, je ozonoterapia ( injekčné aplikovanie zmesi ozónu a kyslíka), v mojom prípade do oblasti ľavej medzistavcovej platničky. Prvý zákrok mám práve za sebou, či prinesie zlepšenie, ukáže len čas...

Neostáva mi len veriť, že najbližších sedem dní, počas ktorých mám telo nechať v kľude, potom opäť cvičiť a rehabilitovať, po dvoch týždňoch postupne zaťažovať prinesiezlepšenie a ja si opäť budem môcť povedať, že aj táto nová skúsenosť bola na niečo dobrá a mala svoj význam...

Donútila ma totiž opäť si pripomenúť hranicu, ktorú som nikdy kvôli výkonom prekročiť nechcel ani nechcem a význam cvičenia, posilovania a strečingu. Chtiac nechtiac musím priznať, že práve tie som v posledných rokoch viac ako zanedbával.....Veď jediný strečing bol pre mňa snáď už len pri zaviazovaní šnúrok na maratónkach pred behaním..:-)

....z aktualít

Opäť zrazený k zemi. Už ani nerátam koľkýkrát.:-)

2011-01-11T07:16:00.000-08:00

Zdá sa, že som opäť dobehal, na ako dlho, ukáže čas.
Momentálne nebehám desiaty deň a zatiaľ to po dnešnej druhej návšteve u chiroterapeuta nevyzerá, že by sa na tom v najbližších dňoch niečo zmenilo…
A to som chcel od nového roku na tomto mieste vždy na konci týždňa v krátkosti zhrnúť, čo som za dané obdobie odbehal...
Človek mieni, život mení…
Skoro tri roky som nevedel, čo problémy s krížami či chrbticou sú, pritom paradoxne práve kvôli nim som si na jar 2008 myslel, že sú pre mňa signálom, aby som si dal už s bežeckými ambíciami pokoj.
Tak ako som sa vtedy už celkom zmieril maximálne s rekreačným behaním, tak mi dnes ďaľších nielen 15 tisíc kilometrov, ale aj 31 maratónov či 4 stovky, 3 päťdesiatky a množstvo kratších pretekov, ktoré mám odvtedy v nohách pripadá ako pekný sen.

O to krajší, keď si spomeniem na svoje pocity spred roka a to, čo všetko mi nakoniec moje bežecké sudičky dopriali od júna do decembra….
Žiaľ, január 2011 sa pre mňa opäť ako vlani začal zdravotnými problémami - po rokoch 2006 a 2008 sa mi totiž opäť ozvali bolesti zadného (tentokrát ľavého) stehenného svalu, ktoré mi spôsobujú vyskočené platničky či stavec S5 v dolnej časti chrbtice .
Zatiaľ neviem akým signálom či posolstvom sú tieto nepríjemnosti tentokrát, pravdou však je, že ak by to mal byť ďaľší signál na koniec mojim pretekárskym ambíciam, psychicky som naň pripravený už dlhšie. Čakám už len, kedy sa s ním stotožní aj moje telo….:-)
Možno práve preto som si behanie v posledných mesiacoch užíval bez ohľadu na dosiahnuté výkony. Tie považujem čoraz viac za bonus naviac, na druhej strane však aj za impulz k novým výzvam od svojich bežeckých sudičiek, ktoré akoby ešte nechceli, aby som sa zmieril už len s rekreačným behaním.
Jediné asi, čo by mi bolo možno trochu ľúto, ak by ten koniec prišiel práve teraz, keď som prvýkrát po ôsmich rokoch našiel motiváciu a chuť podriadiť celú sezónu jedinému cieľu a výzve, ktorú som pred dvomi mesiacmi našiel v Gibraltári . Na MS + ME 2011 vo Winschotene (9.9.2011) som začal totiž s prípravou prakticky hneď po príchode z Gibraltáru.

Ak mi to však moje (chodecko)bežecké sudičky nedoprajú, nebudem sa na ne hnevať, naopak, už za všetko, čo mi dopriali doteraz, im budem vďačný do smrti...:-)

MS + ME v behu na 100km - Gibraltár 2010

2010-11-30T06:06:00.000-08:00

Trochu s odstupom času po návrate z Gibraltáru, keď som ďaľšie dva týždne ešte využil počasie a bežeckú pohodu na preteky, som sa konečne rozhodol napísať zo svojej štvrtej bežeckej stovky zopár dojmov.
Práve tá Gibraltárska bola totiž po dlhej dobe podujatím, snáď prvým od SP v chôdzi 2002, na ktoré som sa aspoň v lete naozaj zodpovedne pripravoval .
Po toľkých rokoch, nehovoriac o zdravotných problémoch poslednej zimy a jari by som nepovedal, že v sebe ešte nájdem motiváciu či chuť v športe niečo dokázať.
.

Napriek tomu, že mi MS + ME v Gibraltári nakoniec nevyšli podľa predstav, našiel som po nich v ultrabehu ešte väčšiu motiváciu a inšpiráciu ako doteraz.

Po skúsenosti z nich som totiž presvedčený, že k užšej svetovej špičke na bežeckej 100vke či výkonu pod 7 hodín mi momentálne nebráni, čo ma veľmi teší, zdravie, ani chuť, ale viac skúsenosti….

Nie skúseností ako takých, za roky, čo som sa venoval chôdzi, či posledné maratónu, ich mám z tréningu a pretekov určite dosť, zdá sa však, že na významný úspech v ultra, v aký verím, je to stále asi málo…
.

O tom, že som na juh Pyrenejského ostrova do krajinky s rozlohou 6,5km², patriacej Spojenému kráľovstvu, cestoval s vysokými ambíciami, som sa nikde netajil, nakoniec, celú svoju polročnú prípravu som priebežne zverejňoval aj na svojej webovej stránke.

Názor, či boli moje ciele na základe odtrénovaného reálne, si môže urobiť každý sám, pre mňa je podstatné, že som o ich reálnosti presvedčený ja sám… Nič na tom nemení ani dosiahnutý výkon (7:35:28hod), ktorý je z mojich doteraz štyroch bežeckých stoviek najslabší. Naopak, verím po ňom ešte viac, a to aj vďaka pocitu, aký som v pretekoch zažil prvýkrát.

Možno práve nezvládnutých posledných 20km môže byť ďaľším krokom k úspechu v najbližšej 100vke.
.

Ako teda z môjho pohľadu prebiehala zatiaľ tá posledná na MS + ME v Gibraltári?
Štart bol ešte za tmy o 6:30h v doku necelých 200m od veľkej výletnej lode Princes Danae, kde boli ubytovaní všetci účastníci MS+ME. Po krátkom rozkluse, kedy som len z lode preklusal do priestoru štartu a krátkej rozvcičke si vedúci našej výpravy Marián Michalík urobil foto repre SVK družstva, hoci nekomletného. Ondro Evin sa venoval svojim predštartovým rituálom a spoločné foto asi do neho nezapadalo…:-)
.

Od štartu som sa držal v početnej asi 20 člennej vedúcej skupine. Na 5 kilometrový okruh sme sa mali dostať asi po troch kilometroch, po absolvovaní jednej malej cca 1,3 km slučky.

Aký zmätok však nastal , keď nás omylom sprievodná motorka nasmerovala po prvej slučke ešte do jednej, som na svetovom podujatí ešte nezažil.
Doslova ako na trhu sme sa všetci vpredu asi pol minúty dohadovali, kde máme vlastne bežať, až sme sa nakoniec pustili aj do druhého malého okruhu. Samozrejme, celé, so ženami asi 250 členné štartové pole za nami.
Po tomto nečakanom spestrení si prvých ranných minút po štarte sme sa dostali konečne na trať v meste (štáte), kde sme mali absolvovať 19 okruhov. Tabule na sledovanie medzičasov boli síce na každom desiatom kilometri, pre nás však veľký význam nemali, keďže kvôli okruhu naviac nezohľadňovali skutočný stav.
V priebehu prvých 20 tich kilometrov mi Marián Michalík oznámil, že o túto vzdialenosť bude posunutý cieľ.

Rozmýšľal som chvíľu, akým spôsobom to chcú organizátori vyriešiť, lebo posunutie cieľa sa mi zdalo aj vzhľadom k čipovému zaznamenávanou medzičasov komplikované, dlho som si však s tým hlavu nelámal. Viac som si sledoval pocity, aby som bežal čo najviac v pohode a bol hlavne trpezlivý. Práve na netrpezlivosť som nie raz v predchádzajúcich, či chodeckých, ale aj bežeckých stovkách doplatil…
Priebežne som sledoval na digitálnej tabuli v priestore cieľa aspoň jednotlivé medzičasy okruhov, kde pri mene vždy naskočil celkový čas, čas posledného absolvovaného okruhu a poradie.
Nenechal som sa ovplyvňovať tempom žiadneho zo súperov či skupiniek, v ktorých som podchvíľou bežal, stále som sa sústredil len na to, aby tempo čo najviac vyhovovalo mojim pocitom.

Celkom ma potešilo, keď sa ku mne okolo 20.km pridal poliak Jaroslaw Janicki, jeden z favoritov na titul, doteraz na bežeckej 100 vke 4 x druhý na MS a víťaz mnohých významných ultrabežeckých podujatí. Spýtal sa ma, či „eto grupa pred nami pierša“?, na čo som mu odpovedal, že áno, grupa pierša, pred ňou len nejaký švéd...Obhajca striebra z minuloročných MS v Torhoute Jonas Buud to však nebol, ten bežal v skupinke asi 50 metrov pred nami. V poradí sme boli v tom čase okolo 15. miesta.
Vedel som, že Jarek iné ako medailové ambície určite nemá, preto ma ani napriek tomu, že som sa cítil veľmi dobre, nenapadlo, aby som inicioval stíhanie vedúcej skupiny, ktorá bola asi 100m pred nami. Keď to nepovažuje za potrebné Jarek, natož aby to bolo zapotreby mne…:-)...
.

Bežali sme spolu ďaľších 10 km, počas ktorých Jarek často sledoval svoje hodiny. Nešlo mu do hlavy, že máme tak pomalé medzičasy, na čo som sa mu snažil vysvetliť, že je to spôsobené omylom, keď sme bežali ráno jeden 1,3 km okruh naviac a preto ak chce vedieť medzičas na 20, 30 či 40 km, musí si cca 5 minút z toho, čo mu ukazujú hodinky, odrátať.

Keď sme prebiehali okolo tabule maratónu (42,2 km), nečakane sa ma Jarek po tom, ako opäť kukol na svoje stopky spýtal, či „eto maratón či iščo adin okrug“?...Prekvapilo ma to preto, lebo sme bežali ešte len niečo cez 2:33hod. a pri tempe 4 min/km maratón vychádza na 2:48 hod…. „Iščo adin okrug“, odpovedal som a trochu zauvažoval, prečo sa ma takú jasnú vec pýta...Iné, ako to, že asi stále akosi nepochopil, že sme omylom utekali hneď ráno 1,3km naviac, ma nenapadlo. Nemýlil som sa, v zápätí opäť Jarek zapochyboval „Eto jak možno, my biegam tempo 4 minuty kilometer, a to maraton budet povyše 2:53….? To bardzo nepasuje…"

Opäť som sa mu snažil čo najzrozumitelnejšie svojou slovensko-ruštino-polštinouJ vysvetliť, že „Jarek, eto patamu što po startu byl problem, my biegali 1,3 km, što my nemali biegať. Maraton nebudet 2:53, ili 2:48. Spakojno, eto ja dumaju bardzo dobrže tempo, nie?“…Zauvažoval som nahlas a možno aj takto chcel seba utvrdiť, že bežíme veľmi rozumne….

Jarek bol však zjavne stále v akejsi nepohode a asi aj iného názoru, lebo približne po kilometri trochu zrýchlil a vzdialil sa mi asi na 50 - 60metrov.

O ďaľšie tri kilometre som ho však dobehol a okolo cedule 42,2km sme opäť prebehli spolu. Pozrel sa na svoje stopky a zas som len postrehol jeho nepokojný výraz. Stále akoby nechápal, že ak chce vedieť skutočný medzičas maratónu, musí si od nameraného pri tabuli 42,2 km odrátať cca 5 minút, čo bol približný čas 1,3 km okruhu odbehnutého naviac ráno.

Bol som stále pocitovo vo veľkej bežeckej, ale hlavne psychickej pohode, na čom určite mala svoj podiel aj skutočnosť, že všetkých súperov predomnou som mal stále na dlhších rovinkách na dohľad.
.

Na okruhu bolo jedno nepríjemné asi 400m stúpanie, do ktorého sa vybiehalo z doku a ktorého prevýšenie malo 40 metrov. Absolvovať ho 19 krát dalo určite každému zabrať, nehovoriac po obedňajšom náhlom oteplení, pribúdajúcich kilometroch či únave….

Po jeho vybehnutí bola aj jedna s osviežovacích staníc, na ktorej som si vždy zobral fľašu s čistou vodou a po ktorej (asi kilometer za ceduľou maratónu) začal za mnou Jarek zaostávať…

Chvíľu nato Jarek zišiel definitívne z trate, čo som zaregistroval asi o desať kilometrov, keď už sedel pri občerstovačke a pomáhal pri servise ostatným polským bežcom na trati. Jednoducho, taký je šport a nie vždy všetko ide podľa predstáv.

Päťdesiatym kilometrom som prebehol pri odčítaní cca 5 minút asi za 3:19 hod, teda približne rovnako ako tri týždne pred tým na Dni supervytrvalca v Žiline, kde som bral 50 km predovšetkým ako posledný kvalitný tréning pred MS.
Vedel som, že z hľadiska konečného výkonu sľubný medzičas na 50. či na 60. kilometri nič neznamená, všetko sa totiž začína minimálne od 70 teho. O tom som sa dokonale presvedčil už pri svojej prvej bežeckej stovke pred dvomi rokmi:-)...

Až po 70 tom kilometri medzičas, ale hlavne pocity už niečo naznačiť môžu….Teda aspoň doteraz som si to myslel.....:-)
.

Nič sa na nich nemenilo ani v následujúcich kilometroch, stále som si dával pozor, aby som ani jeden meter neplytval silami navyše.

Na každej osviežovačke som sa napil čistej vody, na občerstvovačke som sa vždy napil iontového nápoja, ktorý som si s pribúdajúcimi slnečnými lúčmi viac riedil čistou vodou.
Niekedy v 13. okruhu som postrehol, že na trati sú usporiadatelia s vestami a pomocou kolečka na vymeriavanie vzdialenosti robia na ceste nejaké značky. Napadlo ma, že je to asi kvôli posunutiu tých 1,3 km, ktoré sme bežali naviac.
V následujúcom okruhu som zrazu na tom istom mieste po druhej strane cesty stretal oproti bežiacich pretekárov, medzi nimi aj Daniela Orálka. Nešlo mi do hlavy, čo tam robia, keďže dovtedy sa utekalo len jednosmerne, po asi 300m som však pochopil, keď aj mňa otočili a poslali späť. Organizátori tých naviac odbehnutých ranných 1,3 km vyriešili tým, že jeden okruh o tú istú vzdialenosť skrátili, takže od 70.km už zodpovedali tabule (10, 20, 30……80, 90km) konečne aj skutočne odbehnutej vzdialenosti. Trochu som si vydýchol, vyriešili to celkom dobre hlavne preto, že to skrátili vypustením toho nepríjemného 400 m úseku hore kopcom...:-)
.

Sedemdesiatym kilometrom som prebehol stále s výbornými pocitmi a dobrej nálade za 4:40:17 h, čo stále zodpovedalo tempu cca 4 min/km. V duchu som si povedal len, že fajn, teraz mi už na výkon pod 7 hod. stačí bežať tempom 4:40 min/km, čo sa mi v tej chvíli zdalo ako nemožné niečo také nezvládnuť…Nenechal som sa vyprovokovať ani povzbudením vedúceho českej výpravy Ota Seitla, že bežím aj vyzerám veľmi dobre, či informáciou, že Dao (Daniel Orálek) je vo veľkej kríze sto metrov predomnou a za chvíľu som pri ňom.
Spomenul som si len na to, o čom sme sa rozprávali spolu večer pred štartom, že treba byť trpezlivý a že 100 vka sa začína až od 70.km…. Teraz som práve na tejto méte, s pocitmi rezerv, aké som doteraz na 70.km nikdy necítil, naviac bez akýchkoľvek úponových bolestí, napriek tomu som mu odpovedal, že stále je to ešte ďaleko a niet sa kde naháňať…Oto len súhlasne prikývol a poznamenal "jasne, ješte stále máš čas"...
O pár sto metrov som obiehal s krízou bojujúceho Daniela, ktorého v podobných stavoch už poznám a trochu som si aj spomenul na vlaňajšie MS v Torhoute, keď som ho podobne obiehal už okolo 60.km. Hoci neskôr postihla veľká kríza aj mňa, obdivoval som, ako sa asi s ešte väčšou musel popasovať on, keď bol v cieli výkonom 7:28h ešte o 16 minút neskôr.

Asi o kilometer mi Marián oznámil, že som celkovo deviaty a kúsok predomnou dvaja Japonci. Samozrejme, že ma to povzbudilo, nepodľahol som však eufórii a namiesto toho, aby som zvýšil úsilie, radšej som s vedomím, že mi na výkon pod 7 hodín stačí bežať omnoho pomalšie, trochu zvolnil.

Opäť som sa upokojil, že ak som už teraz deviaty, bežím s rezervou a pohode, načo sa budem naháňať a riskovať, že ma to neskôr zloží… Také stavy už sú mi dostatočne známe…:-)... Sľúbil som si predsa, že si tentokrát posledných 20-30 km vychutnám. Nepreženiem, ale takéto myšlienky som mal ešte na 75.km.
Napriek odskočeniu si na malú potrebu s vedomím dostatočnej rezervy som päťkilometrový úsek od 70. - 75. km absolvoval stále v priemere 4:15 min/km.
.

„Super“ povedal som si tentokrát nahlas s vierou, že snáď konečne mi už v ambíciach, s akými som sem cestoval, nič nestojí v ceste.

Vôbec mi nevadilo, že sa mi začína vzdiaľovať Nemec André Collet (v cieli nakoniec šiesty), ktorý dovtedy bežal zdanlivo veľmi nevyrovnane, skoro 50 km chvíľu predomnou, chvíľu za mnou…

Od 75.km však už len predo mnou, nehovoriac od 77.- 78.km, kedy som zrazu z ničoho nič akoby narazil do steny. Doteraz totiž únava alebo nejaké problémy vždy prichádzali postupne a ak ma to "zložilo", bolo to ak som ignoroval tieto príznaky a chcel tempo držať nasilu. Teraz som si na to dával pozor, takisto ako bol aj trpezlivý a čakal na posledných 20km .

Tých som sa síce dočkal, ale že budú o tom, že mi každý krok vpred bude neuveriteľnou prekážkou, som si naozaj nepredstavoval...:-)))…

Marián mi na margo Andreho večer po pretekoch povedal, že v okruhu od 75. do 80. km čakal, kto z nás dvoch bude vpredu. Keď však okolo neho prebehol André a ja minútu, dve, ani tri minúty nič, vedel, že je zle… Ja som sa objavil až po štyroch, a to ešte nebol zďaleka koniec. Po pár minútach sa okolo mňa prehnal Dan, ktorému sa z krízy podarilo dostať a už n pohľad vyzeral veľmi dobre...

Ďaľší 5 kilometrový úsek (80.-85.km) som striedal beh s chôdzou na úrovni 26 minút, nasledujúci (85.-90.km), už tušiac, že sa mi ambície dnes naplniť nepodarí, už skôr chôdzu z behom na úrovni 31 minút a predposledný (90.-95km), kedy mi to už bolo všetko jedno, som prekráčal takmer celý za skoro 36 minút.

V tej chvíli som už vedel , že niekde sa musela stať chyba, vzdanie som si však napriek beznádeje na slušný výkon nepripúšťal. Skôr naopak, fyzicky som bol síce ešte na trati Gibraltárskej 100 vky, myšlienkami však už na najbližšej niekedy v budúcom roku. O to viac, keď som zaregistroval, ako sa okolo mňa ako víchor prehnal opäť Dan, tentokrát už o celý okruh vpredu, ktorý finišoval do cieľa. Pozrel som na hodinky a bolo mi jasné, že mu to konečne aj na vrcholnom podujatí výjde - bojoval o popredné umiestnenie výkonom tesne pod 7 hodín.

Naopak, ja som bral poslednú hodinu ako školu ultrabehu a chcel skúsiť nájsť spôsob sa zo stavu, aký som doteraz nezažil, dostať.
.

Po „vbiehaní“ do posledného okruhu som pri občerstvovačke poprosil Mariána, nech mi z batoha vyberie tri musli tyčinky. V priebehu kilometra som všetky pochrúmal a uvedomil si, aký som hladný, o pár metrov ďalej som si zo stola zobral čo som tam videl, dokonca aj pomaranč, čo ma v živote doteraz nenapadlo...
Spomenul som si na priebeh celého dňa a došlo mi, že okrem riedkého ionťáku a polovice banána som počas siedmych hodín nič iné do seba nedal. Až do toho 75. km som sa totiž stále cítil výborne, bez akýchkoľvek príznakov prichádzajúcej krízy či tráviacich ťažkostí, nechcel som preto riskovať že mi niečo na žalúdok nesadne a spôsobí zbytočné problémy. Nebolo by to tiež prvýkrát...
.

Záverečný okruh bol len o absolvovaní s cieľom nevzdať, napriek tomu bol opäť znovu viac o behu ako chôdzi. Umiestnenie ma absolútne nezaujímalo, o tom, že som bol klasifikovaný v rámci MS na 36. a ME na 27. mieste som sa dozvedel až na druhý deň pri nahliadnutí do výsledkovej listiny.
.

Pochopiteľne, tak ako som sa pýtal ja sám seba, prečo som príjimanie energie počas pretekov podcenil, stretol som sa aj s prekvapenými reakciami, ako sa mi to ako skúsenému vytrvalcovi mohlo stať.

Áno, mohlo, ako som na začiatku napísal, skúsenosti , hoci aj úspešného chodeckého vytrvalca či maratónca na úspech v ultrabehu nemusia zďaleka stačiť. Aj to je ďaľší z dôvodov, prečo ma ultrabeh láka - pre niekoho možno nudné a stereotypné „nekonečné“ behanie, pre mňa však fascinujúce hľadanie a spoznávanie nielen samého seba, ale aj cesty k naplneniu svojich (vnútorných) predsavzatí.
DaO (Daniel Orálek) , ktorý ma tak trochu k ultrabehu inšpiroval (hoci na predchádzajúcich dvoch MS v Targuinii a Torhoute sa darilo viac mne), hľadal túto cestu viac ako desať rokov. Počas nich vytrápených a boľavých 100viek absolvoval určite viac ako zatiaľ za dva roky ja. Som presvedčený o tom, a myslím, že aj Dan, že každá z nich mu niečo dala a vždy posunula vyššie – konečne v tomto roku na jar k vytúženému výkonu pod 7 hodín ( 6:58:07h), a naposledy práve v Gibraltári k 11.miestu na MS (6:58:26h).

Výsledky : Muži MS, .....Ženy MS,..... Muži ME, ......Ženy ME,

Priebežne moje poradie v jednotlivých úsekoch:

30km:MS-16.....ME-11.

40km:MS-15.....ME-11.

50km:MS-15.....ME-10.

60km:MS-10.....ME-5.

70km-MS-11.....ME-6.(4:40:17h),

80km-MS-12.....ME-8.

90km:MS-25.....ME-16.

100km:MS-36.,.ME-27

Foto z MS + ME - Gibraltár 2010

Všetko,čo sa v našom živote deje, má svoj význam

2010-10-27T18:08:00.001-07:00

O tom, čo všetko dokáže viera a aká dôležitá je schopnosť nevzdávať sa, ma okrem mnohých iných skúsenosti utvrdila aj tá presne spred desiatich rokov pred OH v Sydney. Aj vďaka nej možno dnes stále rád príjimam nové výzvy spoznať svoje hranice, hoci už dávnejšie sa netýkajú chôdze.
Tretí rok mi je takouto výzvou bežecká 100vka.

Tá najbližšia v Gibraltári už budúcu nedeľu má vďaka zimnej a jarnej časti roka, keď som sa zdravotne a psychicky trápil podobne ako veľkú časť olympijského roku 2000, veľa spoločné.

Kým som si totiž svoju druhú účasť na OH vybojoval, musel som siahnúť naozaj hlboko do svojich duševných či morálnych rezerv, nehovoriac o tých tesne pred uzávierkou nominácie.
Predstavte si takúto situáciu:
Po viacerých nepríjemnostiach (strata zamestnania, s tým súvisiaca aj strata podmienok na prípravu, nevydarený prestup do iného športového klubu), zdravotných peripetiách, ktoré Vás na celú zimu a jar dostanú do neistôt a psychickej nepohody, z nich následne prameniacich (štyroch!) neúspešných pokusoch kvalifikovať sa na OH stojíte pred absolútne poslednou možnosťou, ktorou sú preteky v posledný deň olympijskej nominácie.
Vo štvrtok ráno prídete na letisko a v šoku sa dozviete, že v cestovnom pase nemáte potrebné vstupné vízum a že do lietadla nemôžete nastúpiť. Nič na tom nemení fakt, že Vás pred tým v cestovnej kancelárii, ktorá Vám letenku predala niekoľko krát ubezpečili, že pokiaľ neletíte cez Londýn ale priamo do Dublinu, nepotrebujete ho.
O pár minút sa dozviete, že írske veľvyslanectvo je najbližšie vo Viedni a že vybaviť britské či írske vízum trvá bežne zhruba dva týždne.
V počiatočnej beznádeji a zmätku v hlave ako naschvál siahnete po novinách, ktoré ste si skoro ráno kúpili a prečítate si v nich rozhovor so slovenským motocyklovým pretekárom, ktorý pred mesiacom zhodou okolností práve do Írska nemohol vycestovať, lebo vízum nedostal vôbec. Sľubná perspektíva, nie?...
Po vstupe do cestovnej kancelárie, kde ste si letenku kúpili a po zdôvodnení, prečo ste ráno neodleteli, sa stretnete s prekvapivou otázkou: „A to ste nevedeli, že do Írska potrebujete víza?.“ Vysvetľovať, že vás pred tým v tej istej istej cestovnej kancelárii niekoľkokrát telefonicky ubezpečili, že vízum vám nieje treba a že bez neho by ste si letenku predsa nekupovali, by bolo efektívne asi ako mŕtvemu kabát.
Po ôsmich hodinách „mašinérie“ vybavovania rôznych potvrdení od výpisu účtu z banky, potvrdenie zamestnávateľa či pozvania na preteky, všetko telefonátmi a faxami cez Slovenský či Írsky olympijský výbor a atletické zväzy, obe veľvyslanectvá či organizátorov pretekov v Dubline stojíte s malou dušičkou stále bez istoty, či na druhý deň (piatok) o 13:00 hod potrebné vízum vo Viedni dostanete, pred ďaľším problémom.

Je ním nájsť taký letecký spoj do Dublinu, aby ste stihli štart pretekov v sobotu ráno o 8:00 h...
Po polhodine hľadania Vám spoza okienka CK pokojne povedia, že jeden let cez Rím našli, okrem dvakrát vyššej sumy predchádzajúcej letenky to má však háčik – prílet do Dublinu je v sobotu 10:00 h. Pre zjavne športu neznalú mladú slečnu z CK hodinka sem tam nehrá rolu, pre Vás je tato možnosť prijateľná ako ponúknuť smädnému pohár morskej slanej vody.
Po ďaľšom z iks telefonátov generálnej sekretárky Slovenského atletického zväzu našťastie konečne mladej slečne za okienkom dôjde, že nie ste turista, ktorému je jedno, či bude v Dubline ráno alebo naobed, nakoniec sa teda predsa len jeden let cez Frankfurt s príletom do Dublinu v piatok tesne pred polnocou nájde. Ste však postavení pred ďaľšiu, nie ľahkú otázku....
Dať po tom všetkom, čo ste za predchádzjúci polrok bezvýsledného snaženia, nehovoriac o poslednom stresujúcom dni prežili, za letenku, ktorú možno nevyužijete, lebo víza na druhý deň vo Viedni dostať nemusíte, ďaľších 22 tisíc korún?

Získanie víza totiž záleží od jedinej osoby a od toho, či v piatok o 13 tej bude mať náladu ho takto výnimočne udeliť.
Verte, že ďaľšia otázka, či v prípade šťastného získania víz stihnete aj odlet lietadla z Viedne (11:05 h) do Frankfurtu a odtiaľ do Dublinu, je v tej chvíli pre Vás asi tak bezpredmetná, ako zamýšľanie sa, či po štyroch neúspešných pokusoch v Dudinciach, Poděbradoch, Naumburgu a Eisenhutenstadte máte práve v Dubline šancu uspieť....Jednoducho, ak by ste nemali silnú túžbu a neverili v úspech , tých 22 tisíc by asi dosť ovplyvnilo vaše rozhodnutie...Moje určite...

Ešte teraz mi znie v ušiach otázka: „Tak čo, beriete ten let cez Frankfurt alebo nie? Rozhodnite sa, o tri minúty zatvárame, naviac je piatok“....Samozrejme, už bez možnosti storna letenky...
Pri následnom krátkom telefonáte s Jankou sa mi v pár sekundách v hlave pobili všetky pocity od beznádeje a bezmocnosti až po vieru a túžbu ešte v športe niečo dokázať. Veď čo ak to je poslednýkrát?
Rozhodla jediná myšlienka - nech si v budúcnosti tento moment nevyčítam a neprenasleduje ma pocit, že som to aspoň neskúsil.
Dodnes som vďačný, že moje rozhodnutie Janka nechala na mne, hoci v tom telefóne som z nej moc optimizmu necítil...Úprimne však, navonok som moc optimizmom nesršal asi ani ja...
Samozrejme, bez ľudí ako novinár Gabriel Bogdányi a jeho expresnému zisteniu pre mňa dôležitých kontaktov a informácii, atléta Andreja Bendu, ktorý mi v časovej tiesni pomohol s dopravou či orientáciou v Bratislave a hlavne sekretárky SAZ Anny Kirnovej, ktorá okrem všetkých vybavovačiek okolo víz bola v piatok pre ne vo Viedni so mnou a nakoniec ma pol hodiny pred odletom doviezla aj na letisko vo Schwechate, by som v Dubline určite neštartoval...
V samotných pretekoch, napriek nevyspatým dvom nociam, drobným zdravotným problémom pred štartom či dvom napomienkam za techniku už na pätnástom kilometri, som si za celých 50 km ani raz nepripustil, že by mohol byť môj „výlet“ do Dublinu po všetkých „skúškach“, ktorým ma osud pred ním vystavil, neúspešný.
A keby aj bol, som si istý, že by ma nikdy neprenasledoval pocit, že som nebojoval dovtedy, kým bola hoci len minimálna šanca....

...........................................................................................................

PS: najlepší slovenský výkon roka a 17.miesto na OH bolo už len logickým vyústením znovunájdenej pohody a psychického uvolnenia, ktoré po návrate z predolympijského sústredenia v Mexiku mohlo narušiť už len máločo...............Ak, tak len nahnevať...

Medzinárodný maratón mieru - nie výkon je už pre mňa podstatný, tým je vnútorný dobrý pocit.

2010-10-22T11:15:00.000-07:00

Tak ako som s chuťou a odhodlaním na Medzinárodný maratón mieru do Košíc cestoval, tak som bol v jeho cieli aj napriek tomu, že som pred ním veril aj v kvalitnejší výkon, spokojný.

Čo je pre mňa dôležité, teší ma, že ani s odstupom času nemám pocit, že by som v danej chvíli a za daných okolností nedosiahol, čo bolo v mojich silách. Na jednej strane sa mi nebežalo tak ideálne, ako by som si možno vedel predstaviť, na druhej však vzhľadom k tomu, že som dva dni pred štartom zasoplený od nosa cez uši až po oči ležiac v posteli pchal do seba cesnak a nadájal sa čajmi, sťažovať si tiež nemôžem. Mať menej skúsenosti, asi by som podobným vplyvom ak aj hneď nepodľahol, určiteby moju vnútornú psychickú pohodu minimálne nalomili. Ešte cestou do Košíc padli za obeť môjmu"detoxikačnému materiálu":-) dva balíky vreckoviek.

Podobné stavy však už poznám a beriem ich ako skutočnosť, keď je organizmus po kvalitnej príprave „vyšpičkovaný“ a energia sa „sústredí“ do očakávaného maximálneho pretekového vypätia a preto je jeho imunita sčasti oslabená...Vtedy stačí málo, aby sa ho choroba chytila....

Nie raz si pri takýchto stavoch spomeniem na posledný týždeň pred štartom chodeckej 50tky na OH v Sydney 2000, kedy som bol každý deň u lekára výpravy MUDr. Tibora Marčeka s prianím, nech chorobu udržíme pod pokrievkou do piatku 29.9. ráno, potom je to už jedno. Pochopiteľne, stále sa snažiac byť pozitívne naladený, veriac, že moje celoročné úsilie nemôže zmariť predsa nejaká viróza. Myslím, že môj výkon nachladnutie vtedy negatívne neovplyvnilo, som však presvedčený, že by ho určite ovplyvnilo negatívne myslenie.

Po pretekoch, v ktorých som zo seba dostal naozaj maximum (veď na OH sa aj patrí:-), som večer dobolené telo, úplne stratené hlasivky a zvýšenú teplotu liečil v Slovenskom olympijskom dome radou od predsedníčky SAZ, vtedy ešte podpredsedníčou SOV „Faji“ Márie Mračnovej a to Bošáckou slivovicou....Ako inak, pomohla....:-)

O vplyve pozitívneho či negatívneho myslenia ma vtedy presvedčili aj nálady či prejav Roba Štefka, s ktorým som v olympijskej dedine na izbe býval, keď podľa môjho názoru, pri všetkej úcte a obdive k Robovým výkonom, už na štart olympijského maratónu s porazeneckou náladou nastupoval.....Neprekvapilo ma preto, keď maratón nakoniec nedokončil a predovšetkým vnútorny boj viac so sebou ako s traťou či súpermi, vzdal.

Myslím, že aj táto skúsenosť spred desiatich rokov mi dala neskôr veľa a snažil sa ich využiť aj teraz na MMM.

Prvé kilometre som rozbehol podľa predstáv na výkon okolo 2:30h, žiaľ, skupinka s vedúcou keňankou, ktorej robil „vodiča“ hlavne Marcel Matanin a boli v nej aj Dan Orálek či Imro Magyar, od 3.km ešte zrýchlila na 3:25/km, čo mi už bolo prirýchle. Ďalší bežci ostali s odstupom za mnou, takže som ostal sám.

Po desiatom kilometri (35:23 min), hoci som sa tesne pred ním dostal pred najrýchlejšiu 1/2maratónkyňu Katku Berešovú, som pochopil, že udržať nasadené tempo v mojich silách asi nebude, preto som sa čím ďalej viac sústredil na čo najlepšie umiestnenie v rámci majstrovstiev SR...

Na 15km som sa dotiahol najprv na Imra Magyara, ktorému na moje prekvapenie príliš skoro začali oťažievať nohy, pár desiatok metrov aj na malú skupinku polmaratóncov. Zo slušnosti som sa spýtal, či im nebude vadiť, ak sa s nimi chvíľu "odvieziem", vzápätí ma napadlo, ako by bolo super bežať takto v skupinke aspoň 30km....V Košiciach som to šťastie doteraz nemal, neostáva mi len veriť, že nabudúce....

Polmaratónom som prebehol v medzičase 1:15:46hod tušiac, že vzhľadom k rýchlejšiemu začiatku na svoju momentálnu kvalitatívnu maratónsku trénovanosť bude druhá polovica viac o boji ako vychutnávaní si jubilejnej 100. maratónskej akcie:-)

Napriek spomaleniu o 3:24min som sa posunul v poradí z 15.miesta v prvej polovici na celkové 10.miesto v cieli, čo ma určite potešilo, keďže posledné dva roky (2008 a 2009) som bol 11.:-(. V rámci majstrovstiev SR som dobehol takisto ako vlani aj predvlani za Imrom Pástorom (Marcel Matanin, ktorý dobehol 20sekúnd predomnou, nebol na M-SR prihlásený) na 2.mieste.

Hoci výkon 2:35:00h je z doterajších mojich štyroch štartov na MMM najpomalší, teší ma, že aj necelé tri týždne po MMM vo mne prevláda ten istý pocit ako pár dní pred štartom MMM – a to je vzhľadom k môjmu tohtoročnému predsavzatiu uspieť v novembri na MS+ME na 100km pocit vnútornej spokojnosti.

Z prípravy na ne viac tu

Na MMM s čistým svedomím...

2010-09-30T10:39:00.000-07:00

Uplynulý mesiac mi dal čo sa týka spoznania svojho organizmu a možností priblížiť sa k svojim najlepším maratónskym výkonom veľa.

Osobne ma teší, že som dozrel do fázy, kedy sa výkonom viac bráni môj organizmus ako hlava.
Na chuti či odhodlaní pripraviť sa systematicky ešte aspoň na jeden kvalitný maratón mi nič neubralo, pohybový aparát je však už po toľkých rokoch predsa len iného názoru.

Jasne mi pri každom čo i len náznaku kvalitnejšieho či rýchlejšieho tréningu, ktoré by si hlava či srdcové chlopne možno priali, dávalo najavo, že ak nechcem dopadnúť ako naposledy, nech ho len pekne poslúcham a nepokúčam sa zas na ňom skúšať svoj prah bolesti. Jednoducho vyhovuje mu už viac pohodlnejší pomalší beh a keď, tak občas fartlek či rovinky, kedy si zažiada.....
Napriek tomu som so svojou prípravou na tohtoročný Medzinárodný maratón mieru spokojný a na nedeľu sa teším.

Nikdy pre mňa pred pretekmi, na ktoré som sa cielene pripravoval, nebolo dôležitejšie, ako pocit, že som nič počas celého obdobia nezanedbal a v rámci možností spravil pre úspech najlepšie ako som vedel. Preto nemám výčitky ani teraz a nebudem sklamaný, ak sa mi nepodarí dosiahnúť výkon, ktorý som ešte donedávna behal celkom bez problémov. Sklamalo by ma jediné - ak by som „musel“ vzdať kvôli zdravotnému hendikepu. Slabší výkon s vnútorným pocitom, že som na trati vydal, čo vo mne momentálne je, mi v súčasnosti už určite náladu či radosť z behania nepokazí...
Nakoniec, vystižnejšie ako v básničke Mira eN Kriška sa to snáď ani napísať nedá:-)
.
Pretekár je smrteľný tvor
Zmenšovanie to je osud

Vedie s telom nerovný spor
nevidiac Zubatej kosu
.
Ktorá ho furt umenšuje
Skracuje mu krídla zlaté
Až raz povie koniec tu je
Bež medzi tie nekrídlaté
.
JedeN ide Podriadi sa
Druhý končí s pretekaním
Nezlomí pečate prísah
o pomalom utekaní.....
Viac o mojich ambíciach na MMM v Žilinskom večerníku tu

Opäť chuť na rýchly maratón

2010-08-27T05:33:00.001-07:00

Zdá sa, že moje bežecké sudičky majú so mnou predsa len ešte nejaké plány.

Keď som začiatkom júna po pozviechaní sa z doteraz jedného z najťažších období dobehol do cieľa Kysuckého maratónu, napriek aspoň pre mňa prekvapivo dobrému výsledku som si nedával ďalej žiadne výkonnostné ciele.
Mojim prianím bolo len mať radosť z behu či chôdze a užívať si ich čo najdlhšie, lebo viem, ako by mi chýbali.

Príučka, ktorú som zranením vlani na jeseň dostal, bola dostatočne silná, aby som sa, ak nechcem dopadnúť prinajlepšom rovnako, poučil..
Je koniec augusta a ja som rád, že som napriek čoraz väčšej bežeckej pohode nepodľahol pretekaniu ako napríklad vlani .
Nakoniec necítil som ani potrebu, o hľadaní motivácie sebe alebo niekomu niečo dokazovať ani nehovoriac.

O to viac som si našiel záľubu behať len tak po terénoch a horách v okolí Kysuckého Nového Mesta...Viac ako pretekom som dával prednosť vybehnutiu si napríklad na Neslušské vrchy, kde ma na chalupe „čakalo“ vždy vychladené pivo. Nebolo pre mňa väčšou motivácou ako vycupkať posledný prudký kopec bez prejdenia do chôdze, lebo len v tom prípade som mal "nárok" na slastný pocit pri otváraní orosenej fľašky piva a prvý (druhý, tretí.....:-) hlt z nej. Bez nevybehnutia som mal nárok maximálne na čistú vodu, v lepšom prípade na minerálku.....Jednoducho správna motivácia je výborným prostriedkom nevzdávať sa – a to určite neplatí len v športe....
Okrem výbehov na chalupu som si dlhšie behy užíval na okruhových maratónoch Žilinský Hamburg, ktoré som naopak zvykol absolvovať rôznym tempom podľa toho ako som sa cítil a ako mi chutilo. Takto som ich absolvoval od júna až päť a kým vždy dobehli do cieľa aj ostatní „hamburgáči“, využil som čas na poplávanie si v bazéne neďalekej plavárne.
No môže pivo, hoci nealkoholické, keďže som vždy autom, po takomto dopoludní v kruhu takisto bežeckých nadšencov ako ja nechutiť? :-)
Postupne som sa takto nenásilne dostával do čoraz väčšej pohody, až sa blížil maratón v Rajci, na ktorý som sa tešil bez ohľadu na výkon či umiestnenie už len preto, že je to jednoducho RAJECKÝ MARATÓN...

Tento rok možno o to viac, že som sa práve na podujatí, ktoré bolo mojím prvým bežeckým maratónom, rozhodol venovať cenu pre prvomaratóncov – pohár pre najrýchlejšieho muža i ženu.
Hoci výkon ani umiestnenie neboli pre mňa už najdôležitejšou prioritou, mojim pochopiteľným prianím (predsa len som od júna odbehal viac ako tesne po zranení) bolo bežať rýchlejšie ako na Kysuckom a Záhoráckom maratóne, či rýchlejšie ako v roku 1992 prvýkrát v Rajci... Každý lepší výkon som považoval za bonus či dar od svojich sudičiek, rovnako ako za dar považujem, že si opäť môžem zdravý a bez bolesti beh či chôdzu, ktoré sa mi v desiatich rokoch stali celoživotnou vášňou, vychutnávať....
Neboli by to však práve moje bežecké sudičky, keby nechceli opäť inak, lebo po tohtoročnej zime a jari som na tréning kvôli výkonom naozaj už v úmysle myslieť nemal.....
...A možno by som ani nemyslel, keby neprišlo vyhlasovanie a oceňovanie najrýchlejších maratóncov v Rajci....
Ako inak mám totiž chápať fakt, že ja, pre koho začínali byť dosiahnuté výkony čím ďalej menej dôležité, naučil sa a behá už len podľa chuti, nepotrebuje ani hodinky či stopky, dobehne do cieľa svojho obľúbeného maratónu na mieste, za ktoré bola z osem hodnotených cien vypísaná jediná nefinančná – za 2.miesto v absolútnom poradí športové hodinky Garmin forerunner 110.
Tak ako som bol v prvom momente presvedčený, že ich predám, tak som bol o tri dni, ledy som ich vyskúšal, rozhodnutý, že si ich (na rozdiel od práčky, ktorú som taktiež ako jedinú vecnú cenu dostal za víťazstvo v kategóri M40:-) nechám.

Najprv som na nich ocenil hlavne GPS a zakreslovanie trasy, kadiaľ často v neznámom teréne behávam, do mapy aj s výškovým prevýšením, postupne som sa oboznámil s inými funkciami ako meranie pulzu či sledovanie tempa priamo pri behu a po ňom podrobné zhodnotenie všetkých týchto ukazovateľov v počítači.

Musím uznať, že sa mi behanie s novými hodinkami stalo opäť o niečo väčšou hrou, vďaka ktorej som znovu v sebe oživil aj myšlienky na spoznanie svojich maratónskych rezerv...Veď čo ak sú tie moje sudičky presvedčené, že ešte nejaké mám a chcú, aby som sa ešte aspoň raz o siahnutie do nich pokúsil....?...
Ideálnejšiu možnosť, ako októbrový Medzinárodný maratón mieru v Košiciach, na ktorom som si zabehol aj svoj doteraz platný osobný rekord v roku 2004 a tešil sa aj z víťazstva na Rajeckom maratóne, si predstaviť neviem..:-)

Rajecký maratón - výsledky

Kysucký maratón , Záhorácky maratón, Rajecký maratón - foto

Viac na webstránke v aktualitách , o príprave na MMM tu

Môj prvý maratón - rovno z kúpaliska

2010-08-13T00:03:00.000-07:00

Aj keď je to už zopár rokov, na svoj prvý bežecký maratón si spomínam veľmi dobre...Odbehol som ho totiž neplánovane a trochu nečakane aj pre mňa samého.

Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo mi Rajecký maratón prirástol k srdcu a kde sa každý rok rád vraciam.

Mal som 23 rokov a za sebou už viacero dlhších tratí, hoci v športovej chôdzi, ktorej som sa od žiackeho veku venoval.
Ako Kysučan to nemám do Rajca ďaleko, chodieval som tam v lete na termálne kúpalisko. Keďže v ten deň bol na tamojšom námestí aj jarmok, prečo nespojiť príjemné s užitočným....?:-)
Na štart Rajeckého maratónu 1992 som sa nakoniec postavil po dvoch mesiacoch skoro ničnerobenia,keď som bol znechutený z neúspechu v kvalifikácii na OH do Barcelony v chôdzi na 50km. Celú zimnú prípravu som totiž oddrel ako nikdy predtým....
Do Barcelony šli vtedy starší a skúsenejší - Palovia Szikora a Blažek a Roman Mrázek, ja som si musel štyri roky počkať......
V Rajci som bol už od rána na kúpalisku s tým, že poobede sa pôjdem pozrieť na jarmok a štart (býval vtedy o 16:00hod) či dobeh maratónu.
Nakoniec mi to predsa nedalo a na štart sa postavil s tým, že sa 10-15km prebehnem.
Bolo veľmi horúco, vlastné občerstvenie som si nepripravoval žiadne - načo aj na tých pár km, myslel som si. Janke - mali sme mesiac pred svadbou - na štarte vravím, nech ma autom počká na 10.tom kilometri, kde s najväčšou pravdepodobnosťou skončím. Na desiatom kilomtri som sa cítil na prekvapenie celkom fajn, tak som sa rozhodol, že dobehnem aspoň po 15ty, nech počká tam. Potom som ju však poslal aj na 20ty a na obrátku...
Po obrátke zas, veď to je dole kopcom, takže na 25ťku dobehnem a konečne sadnem do auta. V Čičmanoch po obrátke jedna z krojovaných dievčat určite len v tom najlepšom úmysle na mňa vyliala vedro vody. Všetko mi stieklo do starých ťažkých maratóniek, ktoré som nosil už len do hory alebo k vode.
Janku s autom som napriek tomu poslal o ďalších 5km ďalej. Keď som zaváhal a nenastúpil ani na 30.km, hoci už som začínal mať toho plné zuby, Janka mi z okna zakričala, že ma počká v cieli... Kým som stačil niečo zakričať, videl som už len zadné blikajúce výstražné svetlá a vzdiaľujúce sa auto....Veď čo je to 12km, že? Od toho momentu sa pre mňa len začali naozajstné maratónske ťažké chvíle.
Každý krok mi bol pribudajúcimi metrami utrpením, nohy som čím ďalej viac za sebou len ťahal, snažiac sa odraziť a pôsobiť aspoň trochu bežecky...
Určite musel byť dobrý pohľad na mňa.. Pripadal som si trochu ako chodec, ktorý nedopína kolená...Účel však svätí prostriedky:-)....
Silou vôle som sa nakoniec došmatlal do cieľa možno aj "vďaka" kamarátovi Petrovi Gajdošovi, ktorý pôvodne občerstvoval iného bežca. Ten však už po 15tom kilometri vzdal a tak hecoval z bicykla hlavne v závere mňa, nech dobehnem, že "bežím" na slušný čas. Mne to už bolo absolútne jedno, na 38km som už však vzdať nechcel...
Hoci sa mi cieľ zdal posledné dva kilometre v nekonečne, na preplnené námestie v Rajci som sa predsa len v ´tej pravej maratónskej eufórii za povzbudzovania vďačných rajčanov doťapkal. Umiestnenie ma absolútne nezaujimalo, až v cieli som sa dozvedel, že so dobehol trinásty za 2:47:23h.
Každý, kto dobehol maratón, pozná ten pocit uspokojenia za cieľovou čiarou. Na jednej strane únava či bolesť, na druhej strane šťastie a radosť.
Horšie to so mnou bolo na druhý deň, keď som chcel vstať z postele. Ako som urobil prvý krok, skoro mi lýtko roztrhlo, nehovoriac o schádzaní dole schodmi. Za pár dní som bol však v poriadku a po svadbe som sa začal opäť serioznejšie hýbať.
Druhý svoj maratón som bežal až o desať rokov, ešte bližšie z domu, a to Kysucký maratón v Čadci v roku 2002. Ten už bol trochu iný, predsa len, za ten čas som nazbieral opäť viac skúsenosti, hoci z chodeckých "maratónov" na 50 či 100km,...Tie som nakoniec zúročil aj pri svojom druhom štarte na Rajeckom maratóne v roku 2004:-).

Výsledky doterajších 26 ročníkov Rajeckého maratónu, na ktorého zajtrajší štart sa po rokoch 1992, 2004, 2005, 2007, 2008, 2009 opäť teším - tu

Kým dokážem vstať,úder nieje stále dosť tvrdý

2010-06-17T14:33:00.000-07:00

Po dlhšej odmlke, počas ktorej som sa hlavne kvôli svojmu synovi opäť na chvíľu vrátil k chôdzi nielen v spomienkach, ale aj aktívne, mám konečne chuť napísať aj niečo o svojom, tentokrát na rozdiel "reštartu" ani neviem už koľkému postaveniu sa zo zeme po tvrdom "direkte".

Veľmi sa podobá tomu spred dvoch rokov, s nezanedbateľným rozdielom ďaľších absolvovaných cca 11tisíc kilometrov v nohách...

Určite aj to je jeden z dôvodov, prečo mi trvalo dlhšie, kým sa mi po ňom podarilo vstať, tým druhým, a to si žiaľ musím priznať, je, že som sa z neho dostatočne nepoučil a množstvom absolvovaných pretekov príliš rýchlo naň zabudol....

Všetko zlé je však na niečo dobré, pokiaľ si z toho človek niečo zoberie....

Preto okrem skutočnosti, že moje žvásty na tomto blogu môže čítať, kto má chuť a nájde si na ne čas, vidím v ich písaní význam hlavne pre seba..
S odstupom času, pri ich čítaní a pripomenutí si myšlienok, čo sa mi v hlave odohrávalo pri nejednom vstávaní na prvý pohľad niekedy definitívnom knokaute a ako sa mi to podarilo, vždy cítim prílev pozitívnej energie.

Som presvedčený, že doteraz každá z prekážok, a určite sa netýkali len zranení a športu, cez ktoré som doteraz skôr či neskôr preskočil alebo preliezol:-), ma posunuli v niečom o kúsok ďalej, či už skúsenosťami, psychicky alebo morálne.

Práve skúsenosti, dobrú psychiku a silnú morálku totiž ja osobne považujem za prvý predpoklad úspešnosti v hociktorom športe. Fyzicky trénovať veľa totiž dokáže každý, nie každý však dokáže mať (pri dôležitých súťažiach v správny okamih) minimálne!!! v rovnováhe svoje duševné a fyzické dispozície......

.
Keď som sa pred niečo viac ako dvomi mesiacmi, pár dní po mojom „reštarte s 5kg nadváhy“ stretol v saune s riaditeľom Kysuckého maratónu Milanom Polákom, spýtal sa ma, či pobežím začiatkom júna Kysucký maratón.
Hoci som sa po chodeckých Poděbradoch cítil opäť pozitívnejšie naladený, o čo i len kratších bežeckých pretekoch som ani nerozmýšľal, nieto o nejakom maratóne.
Povedal som len, že momentálne neplánujem, som rád, že po dlhšom zranení sa cítim konečne zdravotne lepšie a môžem aspoň voľne klusať. Všetkému že nechávam voľný priebeh a že v súčasnosti, kedy sa mi už aj tak dlhšie ani nechce systematicky trénovať, mi je beh skôr antidepresívom ako vnútornou potrebou dosahovať čo najlepšie výkonony či víťazstvá. Tie považujem čím ďalej viac za bonusy, ktoré síce určite potešia, nemyslím si však už, že mi budú chýbať...Mojou túžbou je behať čo najdlhšie, hoci len toľko, aby som mal väčšiu chuť na pivo a nepriberal,. Na behu či chôdzi som jednoducho závislý a viem, že by mi k vnútornej psychickej pohode chýbali...
.

Na druhej strane mi ale nedalo nepovedať, že už som sa vďaka skúsenostiam naučil "nikdy nehovoriť nikdy" a aj necelé dva mesiace je dlhá doba, aby som účasť na Kysuckom maratóne definitívne vylúčil. Ak sa preto moje telo s hlavou zhodne, že chcú opäť okúsiť bežeckú pretekovú atmosféru, ako si v Poděbradoch vypýtali po dlhom čase chodeckú, určite sa nebudem brániť... Ako dlho však potrvá, kým telo hlave povie, že už chce, neriešim, v súčasnosti ho úplne uspokojuje pomalý beh či chôdza, ktorá naviac po zranení triesla a brušného svalu celkom vyhovuje aj im.
Rozlúčili sme sa s tým, že ak budem zdravý, niečo dovtedy pobehám a budem mať chuť, na Kysucký maratón určite rád prídem....

Od tej chvíle som naň až po pár dní pred ním nemyslel, takisto ako ani na kratšie bežecké preteky, ktoré mi takisto jednoducho nechýbali...
.

Naďalej som si podľa chuti a počasia klusal alebo chodil cca 8-12kilometrov, až sa priblížil termín chodeckého mítingu v Banskej Bystrici, kde mal môj Peťo potvrdiť svoju nomináciu na európsku kvalifikáciu olympijských hier mládeže. Našiel som si preto motiváciu, ktorou bolo postaviť sa na štart chodeckých pretekov prvýkrát so svojim synom a možno aj takto symbolicky si s ním zmerať sily na klubovom štadióne, kde som v jeho veku v tom istom klube ako on pôsobil...
.

Po pár chodeckých tréningoch predovšetkým na techniku som sa nakoniec na mítingu výkonom 47:08 na 10km presvedčil, že telo si za dlhé roky chodeckej kariéry predsa len čosi ešte pamätá. Určite aj to mi dodalo opäť viac optimizmu a hoci som bol tentokrát ešte od Peťa rýchlejší, čo ma potešilo viac, bol fakt, že ani chodecká preteková záťaž môjmu pohybovému aparátu neublížila.....
.

Napriek tomu som ani v následujúcich týždňoch nepociťoval potrebu trénovať viac ani ísť na preteky, možno aj preto, že okrem stále, hoci čoraz menej pobolievajúcemu brušnému svalstvu mi myseľ zamestnávali aj iné nepríjemné okolnosti, s ktorými som si musel poradiť predovšetkým sám...Beh a chôdza boli pri ich riešení len neuveriteľným balzamom na moju dušu a čistejšiu myseľ..
.

Som rád, že mám toto pre mňa „zamračené a pochmúrne“ obdobie za sebou a aj po dlhotrvajúcich dažďoch sa s príchodom slnečných dní začalo slnko usmievať aj na do mnou.
Dnes, hoci posledný polrok považujem za nielen zdravotne, ale aj psychicky jeden z najtvrdších direktov, aké som doteraz dostal, verím, že práve vďaka jeho „prežitiu“ môžem byť opäť silnejší. Musím však konečne dôraznejšie pripomenúť svojej hlave, aby s pribúdajúcim vekom čoraz viac počúvala predovšetkým moje telo. Naposledy totiž jeho jasné signály ignorovala, čo asi inak, ako doteraz v kariére najdlhším STOP!!! dopadnúť nemohlo...

Ako som napísal na začiatku, všetko zlé je na niečo dobré, ak si z toho človek niečo zoberie. Preto túto STOP-ku považujem za dostatočné varovanie, z ktorého sa mám, zdá sa, našťastie stále kedy aj dostatočne poučiť...Inak neverím, že by mi bolo dopriané postaviť sa na štart a nakoniec aj úspešne zvládnuť celý maratón, ako inak, naozaj už aj ten domáci Kysucký....

O ňom zatiaľ zopár slov na mojej webstránke v aktualitách tu , viac neskôr aj na blogu...

Veľké víťazstvá nikdy nie sú dielom náhody

2010-05-18T08:00:00.000-07:00

Pred dvadsiatimi siedmimi rokmi, kedy sa Jozef Pribilinec v nórskom Bergene tešil z víťazstva na SP v chôdzi na 20km a na 1.MS v Helsinkách vybojoval striebro, som ja získal prvý žiacky titul majstra Slovenska.
Určite aj tieto momenty ma v rozhodovaní, či sa mám ďalej venovať behu alebo chôdzi, dosť ovplyvnili. Takisto verím, že úspechy nielen Jozefa Pribilinca, ale aj ďaľších, vtedy ešte československých reprezentantov boli veľkou motiváciou pre viacerych chodcov mojej generácie.
Okrem iných svetových vrcholných podujatí som neskôr, po roku 1993 už v drese Slovenska štyrikrát štartoval aj na SP a hoci sa mi na každom z nich podarilo dosiahnúť na 50km vždy svoj najlepší výkon sezóny (Peking 1995 - 3:55:29h, Poděbrady 1997 - 3:51:30h, Mezidon 1999 - 3:52:09h, Turín 2002 -3:52:36h,) najvyššie som vo výsledkovej listine figuroval v Turíne na 8.mieste. Do uplynulej soboty bolo práve ono na SP najlepším umiestnením slovenského chodca v ére samostatnosti SR a zároveň aj najlepšie na 50km v celej histórii SP.
To, že ho skôr či neskôr vylepší práve chodec, ktorý vlani na jar zlepšil slovenský rekord Pavla Szikoru na 50km z roku 1987 a v lete na MS v Berlíne skončil v Top 10tke na 20 aj 50km, určite nieje takým prekvapením ako to, že sa na SP stane jeho víťazom.
Zhodou okolností sa Matej Tóth práve v spomínanom roku 1983, kedy na Svetovom pohári Jozef Pribilinec triumfoval narodil, po dvadsiatich siedmich rokoch je práve on druhým slovenským chodcom, ktorý sa môže z takého istého úspechu tešiť.
Ďaľšou zaujímavou zhodou okolností v spojitosti s Matejovým triumfom a zatiaľ jediným slovenským olympijským víťazom (1988) Jozefom Pribilincom je okrem spoločného ich trénera Juraja Benčíka aj skutočnosť, ktorá už určite neurobila takú radosť fanúšikom krajiny, ktorá tohtoročný SP organizovala.
Maťo zvíťazil totiž v Mexiku, kde je chôdza takmer národným športom, a to heroickým finišom, keď kilometer pred cieľom predstihol celé preteky s náskokom vedúceho domáceho Horacia Navu.

Takisto ako na jar 1985, teda presne pred 25timi rokmi Jozef Pribilinec, keď pol roka po OH v Los Angeles, na ktorých pre nezmyselný politický bojkot neštartovali športovci socialistických krajín, porazil na mexickej pôde olympijského víťaza domáceho Ernesta Canta a vrátil mu takto aj prehru z MS.

Vôbec nieje podstatné, že Pribilinec nad Cantom zvíťazil vtedy na 20km trati, Tóth na Navom teraz na 50tke. Pre horkokrvných mexičanov to bola v oboch prípadoch určite horká slovenská pilulka:-)
Kto sa pohybuje dlhšie v slovenskom chodeckom dianí a sleduje kariéru Mateja Tótha od jeho žiackeho veku, určite mi dá za pravdu, že v sebe skrýval od začiatku veľký potenciál a bolo len otázkou, či vydrží veľkú tréningovú záťaž v mladom veku až do dospelosti.
Maťo je síce veľký talent, čo je však pre výkonnostný rast a úspech oveľa dôležitejšie, ako som ho od jeho 16-17rokov sledoval, bol ochotný pre dosiahnutie svojich cieľov dávať svojmu športu viac ako možno aj od neho väčšie talenty.

Preto nebolo žiadnou náhodou, že práve Maťo ako 17ročný v roku 2000 zlepšil najprv (zhodou okolností môj:-) 14rokov starý slovenský dorastenecký rekord na 5km (20:42,7min - dodnes platný), v roku 2002 – teda (opäť zhodou okolností:-) v roku môjho najväčšieho úspechu na SP zlepšil 23ročný slovenský juniorsky rekord práve J.Pribilinca na 10km (40:52,16min - stále aktuálny), vlani veľmi hodnotný 22ročný slovenský mužský rekord P.Szikoru na 50km (3:41:32hod). Hlavne ten posledný, takisto aktuálny zatiaľ „vyšperkoval“ teraz úspechom, od ktorého je u chodeckej odbornosti uznávané viac snáď už len olympijské zlato.

Jožkovi Pribilincovi sa to podarilo v dvadsiatich ôsmich rokoch, Maťo Tóth, hoci už teraz dosiahol toho dosť, má stále tie najlepšie pred sebou, o dva roky na OH v Londýne bude mať dvadsaťdeväť..:-).

Už teraz ma však teší, že tak, ako boli pre moju generáciu motiváciou úspechy Jozefa Pribilinca, Pavla Blažeka, Romana Mrázeka či Pavla Szikoru, tak aj z Mateja Tótha sa stáva osobnosť, ktorá môže byť svojim prístupom, výkonmi a úspechmi nielen vzorom, ale hlavne hnacím motorom pre začínajúcich adeptov či mladých chodcov dnes...

Určite aj pre môjho syna Peťa, ak bude chcieť. Jeho, keď už som tých pár zhod okolností spomenul, práve tak ako mňa, tiež v 17tich rokoch čaká prvé významne medzinárodné svetové podujatie - kým ja som štartoval v roku 1986 v Aténach na premiérových majstrovstvách sveta juniorov, na neho už tento piatok čaká v Moskve europská kvalifikácia na premiérové olympijské hry mládeže v Singapure.

............................................................................................Aktuality

Po prvej účasti v Poděbradoch som vedel, že chcem byť raz úspešným päťdesiatkárom

2010-04-28T12:52:00.000-07:00

Na začiatku svojej chodeckej kariéry som mal svoj sen. Bolo ním aspoň raz prísť do cieľa chodeckých pretekov vrcholného svetového podujatia na divákmi zaplnený atletický štadión, ako som to mal na obrázkoch na stene detskej izby či sledoval pri televíznych prenosoch.
Okrem nich sa športová chôdza dostala na obrazovky československej televízie ešte minimálne dvakrát do roka. Bolo to pri záznamoch dvoch najvýznamnejších chodeckých pretekov v Československu – na Slovensku Záhoráckej dvadsiatky v Borskom Mikuláši, na ktorú som si zaspomínal po svojej poslednej účasti vlani., druhými boli aj vo svete známe chodecké preteky v Čechách na 50 kilometrov Praha – Poděbrady.

Práve na mojich pár účasti na nich ma napadlo si trochu oživiť spomienky pred dvomi týždňami, keď som bol v Poděbradoch kvôli môjmu synovi, ktorému sa tam podarilo splniť limit na svoje prvé významné medzinárodné podujatie - európsku kvalifikáciu na olympijské hry mládeže do 17rokov.
Na tom istom mieste som totiž v roku 1989, necelý mesiac pred koncom dvojročnej základnej vojenskej služby v ASVŠ Dukla Banská Bystrica ako 20 ročný prešiel cieľom svojej prvej chodeckej 50tky, v tom roku posledný krát na klasickej trati z Prahy do Poděbrad.
Prvýkrát som pred ňou vyskúšal aj sacharidovú superkompenzačnú diétu, ktorej podstatou je pred náročným vytrvalostným výkonom zvýšenie zásob glykogénu v organizme.
Neskôr, ale aj teraz sa musím len pousmiať, akým spôsobom som ju vtedy absolvoval. Nakoniec však nie asi zle:-)
Vedel som len, že prvé tri dni, ktoré začali náročným vytrvalostným tréningom nemám jesť nielenže sladké, ale nič, čo sacharidy čo i len trochu obsahuje. Tie sú však skoro všade – v cestovinách, ryži, zemiakoch, pečive, jedol som teda len salámu, mäso, syry a vajcia, pil minerálku a nesladený čaj. Tretí deň bolo moje telo už tak „grogy“, že z "vylaďovacieho":-) tréningu 3x2km, kedy som ani naplno nezvládal tempo v akom som chcel ísť o tri dni celú päťdesiatku, sa na štvrté poschodie dukláckej ubytovne dotackalo takmer po štyroch. Výťah sme ako vojaci záklaďáci používať nemohli, ten bol len pre "vyššie šarže"...:-(.O to viac som sa tešil na nasledujúce tri dni, kedy som mal naopak do prganizmu dostať namiesto bielkovín a tukov cukry.
Ešte pred obedom som skoro so zahmlenými očami na izbe zhltol čokoládu a o pár minút v jedálni najskôr sladký puding, až po ňom „normálne“ jedlo, teda, ak sa ním na Dukle obľúbená ovocná polievka dala nazvať...:-)

Do Prahy som prišiel nočným vlakom deň pred štartom ráno, kedy som sa už počas „cukrovania“ cítil určite lepšie, ako pri "hladovaní" bez cukrov...
Keď však cukrovať, tak cukrovať, povedal som si a ako prvé som namieril do najbližšej cukrárne na Václavskom námestí. Kúpil som tri okrúhle balenia diskokeksov a od 10:00hod, kedy začal v jednom z kín na Václaváku prvý film, som chodil po skončení jedného predstavenia na ďaľšie. Počas štyroch filmov som pochrúmal v každom kine jedno balenie – medzitým nejaký zmrzlinový pohar v cukrárni.
Večer som sa po príchode na ubytovňu pred sobotňajším štartom snažil aspoň trochu trochu rozchodiť a rozcvičiť. Veľmi ma boleli holene a cítil som sa spuchnutý, akoby som mal zrazu sto kíl.
Presne takisto som sa cítil aj v sobotu ráno na štarte, ako aj prvých desať kilometrov, ktoré sme absolvovali v uliciach Prahy smerom na výpadovku z mesta.

Začal som pomaly, tempom tesne pod 6min/km niekde v druhej polovici štartového poľa. Prvých 10km som mal za 57:22min, potešilo ma však, že ma aspoň holene prestali bolieť.
Postupne som sa rozišiel, po pár dlhých rovinách za Prahou som bol zrazu na 20tom kilometri – 1:48:01hod a za chvíľu aj v polovici za 2:12:31hod. Prepočítal som si medzičas posledného 5km úseku a vyšlo mi, že ho idem pod 5min/km.
Potešilo ma, že polovicu mám už za sebou a cítim sa omnoho lepšie ako počas prvých desiatich kilometrov, kedy ma to vôbec nebavilo.

Ďalší 5km úsek som opäť zrýchlil na 23:46min, čo ma opäť len povzbudilo, hlavne, keď som začal predchádzať jedného pretekára za druhým.
V nasadenom tempe som pokračoval aj v ďaľšom 5 kilometrovom úseku za 23:43min, od 35.-40.km som šliapal dokonca za 23:01min, čoho som sa až zľakol, bol bol som však ako v tranze, kedy som nevnímal ani stupňujúcu sa únavu.

Posledných desať kilometrov som už nasadené tempo síce nevydržal, (40.-45km za 24:23min), v poradí som sa však stále posúval dopredu , okrem iných som na 46.km predišiel aj neskoršieho majstra Europy z Helsínk 1994 Valerija Spicyna, ktorý sa po rýchlej prvej polovici v závere veľmi trápil.

Posledné kilometre boli už aj pre mňa nekonečné (45.-50km za 25:52min), po pri príchode na lázeňsku kolonádu v Poděbradoch som však pocítil neopísateľný pocit šťastia. V cieli ma klasifikovali výkonom 4:14:22hod. na celkovom piatom mieste ako piateho čechoslováka....
Z čoho som mal však najväčšiu radosť, bolo zistenie, že druhú polovicu som mal o trinásť minút rýchlejšiu (2:01:51hod) ako prvú a že sa mi zrazu ani výkon pod štyri hodiny nedal nereálny...
Či k môjmu zrýchleniu v druhej polovici pomohla vtedy aj sacharidová superkompenzačná diéta, neviem, ale som presvedčený, že určite neuškodila.

V následujúcom roku 1990 na „Poděbradskej padesátke“, keď sa na rozdiel predchádzajúcich rokov súťažilo už len v Poděbradoch na 1250m okruhu v „lázenskem“ parku , som prvýkrát ( a nie posledný) pocítil, že v drese iných ako „tých správnych“ klubov či klubu, resp. pod vedením iných ako „tých správnych“ trénerov či trénera, je aj v individuálnom športe úspech omnoho ťažšie dosiahnuteľný.

Po končení základnej vojenskej služby a prestupe na jeseň 1989 z ASVŠ Dukla BB do vychodoslovenského klubu Slavoj Trebišov, kde zo sľubovaných výborných podmienok neostal po novembri 1989 ani „kameň na kameni“ som v Poděbradoch štartoval po nádejnych výkonoch na Záhoráckej 20tke (1:27:52hod.- 3.m. na M-SSR) a po chodeckých pretekoch na 25km v Ríme, kde som skončil tretí za 1:57:10hod.

Napriek tomu som v Poděbradoch od štartu začal začal opatrne, bez konkrétnej predstavy, aký výkon chcem dosiahnúť. V tom období ma viac trápili existenčné problémy ako výkony a hoci chôdze som sa vzdať nechcel, v hlave sa mi miešali rôzne myšlienky...
Mojou predstavou bolo však absolvovať prvých 25km v tempe po 5min/km, v druhej polovici sa uvidí....:-)

Úvodných 5 kilometrov za 25:53min bolo znovu s nepríjemnými pocitmi nerozchodenia a bolesťami holenných kostí . Spomenul som si na svoju prvú 50tku spred roka a snažil sa utešiť, že asi to tak má po sacharidovej superkompenzačnej diéte byť...
Na druhej strane ma to naozaj vôbec nebavilo a veľmi skoro som sa začal pohrávať s myšlienkou preteky vzdať.
Možno našťastie, neviem, sa mi však práve na tieto preteky prišli prvýkrát pozrieť aj sestra s manželom, ktorí bývali v neďalekých Tepliciach a dokonca aj rodičia s babičkou, u ktorej boli v Jimramove na návšteve.
Poviem úprimne, v tej chvíli ma to netešilo a bojoval som so svojou hlavou, ktorej sa zrazu vôbec nechcelo...Podarilo sa mi ju teda aspoň presvedčiť, že keď už takú diaľku kvôli mne skoro celá rodina prišla, bolo by hlúpe vzdať niekde na začiatku a že im doprajem pohľad na mňa aspoň do dvadsiatky.
Tou, napriek tomu, že sa mi stále nešlo ideálne, som prešiel v mierne zvýšenom tempe za 1:40:29hod. Nohy sa mi však už začali zdať ľahšie, odznela aj bolesť holení a opäť som cítil, že sa mi vracia nálada a tým aj chuť.
Polovicou trate som prešiel za 2:04:25hod a spočítal si, že len pri udržaní tempa to bude zlepšenie osobného rekordu o päť minút.

Nasledujúcich 5km za 24:29min, dokonca s niekoľkosekundovým odskočením na malú potrebu ma presvedčilo, že dnes to inak ako kvalitným výkonom dopadnúť nemôže.
Výborná divácka atmosféra na kolonáde v priestore štartu a cieľa, kde som mal aj svojich najbližších, ma postupne dostala do správnej pretekovej eufóriie a čím ďalej viac som sa tešil práve na momenty prechádzania z jedného okruhu do ďaľšieho. Pri zrýchlenom tempe v druhej polovici to bolo pri 1250m pre mňa každých cca päť a pol minúty.

Od 30.km kilometra som jednotlivé päťkilometrové úseky zvládol za 23:21 , 23:00 , 23:19 a 23:12min, v závere som si atmosféru popri trati doslova vychutnával.
V cieli som príjimal gratulácie, dokonca aj od rozhodcov a tešil sa jednak z osobného rekordu 4:01:46h, ako aj celkového 6.miesta a v rámci M-ČSSR dokonca z miesta bronzového....
Okrem československého rekordéra na 50km Paliho Szikoru (3:55:04hod) a Števa Malíka (3:59:10hod) sa mi podarilo byť rýchlejší ako všetci ostatní reprezentanti, ktorí usilovali o splnenie limitu na ME v Splite, medzi nimi aj pretekári Dukly B.Bystrica.....
Tešil som sa však len necelú polhodinku, kým som pri príchode na vyhlasovanie už osprchovaný nestretol Števa Malíka:
„Pefo, diskli Ťa“...- povedal mi Števo ako prvé a mňa sa mocnil zvláštny pocit. Neveriac som sa zmohol len na:
„Pišta, si rob prdel vieš z koho........“
„Naozaj, je mi to ľúto, ale nozaj Ťa vyhodili, asi Ti terčík už nestihli ukázať pred dojdením do cieľa “, snažil sa mi Pišta zdôvodniť..
„To nie je možné, za celých štyridsať okruhov som trikrát ani napomienku nedostal, nemohli ma len tak vyhodiť. Dokonca ani v cieli mi červený terčík nikto neukázal“...- stále akoby som nechcel veriť, že pri takej hustote rozhodcov na 1250m okruhu nebolo dostatok času, aby mi červený terčík ukázali ešte na trati, prípadne tesne po prejdení cieľom, čo sa bežne v chôdzi stáva.
Dodnes preto nie som presvedčený, že bolo všetko „košér“ či v duchu fair play, skôr si myslím, že pred tými dvadsiatimi rokmi zasiahla šedá eminencia a rozhodlo práve to, že reprezentujem nejaký bezvýznamný klub niekde z východu Slovenska. Verím, že v prípade oddielovej príslušnosti klubu, odkiaľ som po zakladnej vojenskej službe odišiel, by som túto horkú pilulku stráviť nemusel.
Aj taká je však niekedy športová chôdza a každý, kto sa jej vrcholovo venuje, vie, na čo myslím.....
Mrzelo ma to síce ešte nejaký čas, už na druhý deň som si však sám pre seba povedal:
„Nevadí, všetci videli, že som výkon regulérne dosiahol na trati a určite budem mať možnosť ešte presvedčiť, že chodiť viem nielen rýchlo, ale aj technicky dobre." Zobral som to ako motiváciu a snažil sa viac tým nezaťažovať. Dôležité pre mňa bolo, že som bol vnútorne presvedčený, že mám na to byť v blízkej budúcnosti jedným z najlepších chodeckých päťdesiatkárov v československu reprezentujúci svoju krajinu na svetovom vrcholnom podujatí.
Kvôli rozdeleniu československa som to už síce nestihol, v drese Slovenska som si však toto svoje predsavzatie, aj keď až o štyri roky, napriek rôznym nepriaznivým okolnostiam vďaka svojej viere a zanietenosti k chôdzi aj neskôr nejeden krát splnil.
Dokonca aj vo svojom najbližšom štarte v Poděbradoch v roku 1997, kde slovenská chôdza dosiahla svoj doteraz najväčší tímový úspech a to 2.miesto na Svetovom pohári práve na 50km trati. O ňom už však niekedy nabudúce....
Výsledky+medzičasy chodeckej 50tky Praha - Poděbrady 1989 tu
Výsledky + moje medzičasy "Poděbradskej padesátky" 1990 tu
Výsledky SP 1997 v Poděbradoch - jednotlivci 50km tu ..Družstvá tu

Reštart - po štyroch mesiacoch a 5kg nadváhy

2010-04-13T05:55:00.000-07:00

Hoci som za posledné dva týždne po zdĺhavých zdravotných problémoch konečne zopár opatrných kilometrov s náznakom lepšieho pocitu poklusal,do uplynulej soboty som bol v optimizme zdržanlivý. Bolesť triesla síce konečne ustúpila, bolesti po natrhnutom brušnom svalstve však pretrvávajú, aj keď sú už menšie ako ešte donedávna. Teším sa však, lebo dlho som žiadne zlepšenie napriek oddychu a rehabilitáciam nepociťoval....

Naozaj však asi, ako som sa už nie raz presvedčil, chce všetko svoj čas, hoci na druhej strane počítam aj s tým, že po toľkých rokoch vrcholového športu sa môj organizmus bude už väčšej záťaži brániť čím ďalej viac. Len čas ukáže, ako ju bude zvládať.

Za posledné tri týždne sa mi podarilo dostať zatiaľ na najdlhší súvislý beh v dlžke 8km v tempe nie rýchlejšom ako 5:40min/km.
Na jednej strane som pri 5kg nadváhe rýchlejšie nevládal, na druhej strane to vyhovovalo predovšetkým pohybovému aparátu, kedy som sa aj po behu necítil najhoršie. O to mi predovšetkým išlo a určite ešte nejaký čas pôjde - nájsť opäť radosť z behu a chuť naň...
V minulosti, aj keď som sa nevyhol rôznym zraneniam, nikdy neboli také, že by som sa kondične neudržiaval iným spôsobom – bicyklovaním, plávaním či posilovaním.
Nie raz si pamätám, že keď som mal problémy práve s trieslami a nemohol som behať, alebo aj po náročných maratónoch, kedy som sa cítil „rozbitý“ , skúšal som voľne na techniku chodiť. Tentokrát som to však asi s množstvom vlaňajších pretekov dostal až do štádia, kedy som nemohol ani to. Navyše, keď sa k tomu pridali aj bolesti v podbrušku po natrhnutí brušného svalstva, o nejakom posilovaní ani nehovoriac.
Až minulý týždeň, keď som mal za sebou zopár desiatok voľne odbehnutých kilometrov a cítil som, že pridávať by ešte nebolo vhodné, skúsil som sa na vylaďovacom treningu môjho syna Peťa, ktorý sa pripravoval na chodecké preteky v Poděbradoch, 4km prejsť. Bol som príjemne prekvapený, že nielenže pri chôdzi bolesť triesla necítim, ale ani nepríjemné bolestivé pocity v podbrušku. Až trochu po skončení a večer doma pri nejakom jeho napnutí.
Bol som teda ešte 5km voľne na techniku pochodiť aj v piatok, deň pred pretekmi v Poděbradoch a kde Peťo cestoval so slovenskou reprezentáciou ako člen juniorského družstva v piatok ráno. Keďže chcel, aby som za ním do Poděbradov, kde mal možnosť splniť limit na europskú kvalifikáciu v Moskve pre OH mládeže v Singapure, prišiel aspoň pozrieť, rozhodol som sa, že ak už v Poděbradoch budem, postavím sa na štart aspoň na 5km vo veteránskej kategórii. Na viac by som si v žiadnom prípade momentálne ani netrufal, nad výkonom som ani neuvažoval. Musím však priznať, že aj ten ma naplnil opäť väčším optimizmom a vierou, že znovu konečne aj nadomnou vychádza slnko...:-)
Zhodou okolností, práve Poděbrady sú chodeckým mestečkom, kde som v roku 1989 absolvoval vo svojich dvadsiatich rokoch svoje posledné preteky v drese klubu ASVŠ Dukla B.Bystrica, ktorý momentálne, zatiaľ v mládežníckej kategórii reprezentuje môj syn (dnes VŠC Dukla BB) - a to svoju prvú chodeckú päťdesiatku...Kým jeho pri prvom štarte v Poděbradoch na 10km trénuje súčasný tréner slovenskej reprezentácie a tréner VŠC Roman Benčík, mňa pri prvom štarte v Poděbradoch na 50tke trénoval jeho otec Juraj:-), tiež v tom čase tréner štátnej reprezentácie či tréner ASVŠ...:-).
O nej, ale aj o tých ďaľších o pár rokov neskôr až do tej sobotňajšej, zatiaľ pár slov na mojej webovej stránke v aktualitách, viac neskôr aj na blogu.

Zopár foto z Poděbrad 2010 tu

Výsledky veteránskej mužskej kategórie Poděbrady walking 2010

1.Tichý Peter69 SVK 24:14min
2.Kalát Josef55 CZE 26:41min
3.Šolc Luděk61 CZE 27:07min
4.Kovář Rostislav51 CZE 28:43min
5.Genov Dušan71 SVK 28:48min
6.Vondra Václav68 CZE 29:36min
7.Tardi Emmanuel67 FRA 34:53min
8.Dostalík Václav40 CZE 35:10min

9.Miřejovský Tomáš61 CZE 40:32min

Nie vždy ide všetko podľa predstáv...

2010-03-16T08:03:00.000-07:00

Momentálne nebehám tretí mesiac. Takú dlhú dobu som bol bez chôdze či behu naposledy pred necelými štrnástimi rokmi.
Kým teraz mi však v tréningu bránia zdravotné problémy a dobrý pocit, možno už aj motivácia, vtedy to bolo moje osobné sklamanie z výsledku na OH 1996 v Atlante, kde som na chodeckej päťdesiatke od seba očakával podstatne lepšie umiestnenie ako 32.miesto či výkon 4:10:55hod.
Po vydarenej zimnej príprave, ktorej podstatnú časť som strávil vo Vysokých Tatrách a štyroch týždňoch na svojom prvom sústredení pri mori v Španielsku som sa do Atlanty kvalifikoval v Dudinciach.
Práve Dudinská päťdesiatka bola pre slovenských chodcov prakticky jedinou možnosťou kvalifikácie, pretože pri splnení olympijského limitu viac ako tromi chodcami, o čom v Dudinciach nik nepochyboval, si podľa kritérii SAZ mohli účasť v Atlante zabezpečiť len traja medailisti z M-SR.
Ešte na 45.km som síce bojoval o majstrovský titul, nakoniec som však v závere možno aj s pocitom uspokojenia, neriskujúc prípadnú diskvalifikáciu, podľahol vtedy skúsenejšiemu Romanovi Mrázkovi, ktorý bol nakoniec o 27sek rýchlejší. Výkon 3:51:22hod je však dodnes mojim osobným rekordom. Zhodou okolností práve jediné preteky v kariére, na ktorých sa bol osobne pozrieť aj môj "kustód" Karol Schwartz, boli práve Dudince 1996:-)

Tretím kvalifikovaným limitárom bol Števo Malík, za ním v cieli Peťo Korčok, hoci tiež v splnenom limite, si na olympijský debut musel štyri roky počkať. Ďaľším kandidátom Palimu Blažekovi, Igorovi Kollárovi, Robovi Valíčkovi , Kazovi Verkinovi či Petrovi Malíkovi neostalo iné, ako sa o OH96 pobiť na kratšej 20km trati. Nakoniec sa to na Záhoráckej dvadsiatke podarilo z tejto pätice prvým trom…Dnes sa mi zdá až neskutočné, koľko sme mali oproti dnešku chodcov z olympijskými ambíciami...:-(
Po Dudinciach pre mňa sezóna pokračovala veľmi úspešne, o mesiac neskôr som si v Sesto San Giovanni vytvoril ďaľší osobný rekord, tentokrát na 30km (2:13:48hod), kde som skončil štvrtý pred Jesusom Angelom Garciom, o tri dni neskôr na atletickom mítingu v Košiciach som si zlepšil osobák na 10km (41:33min).
Posledné preteky pred OH som absolvoval dva mesiace pred nimi práve na Záhoráckej dvadsiatke, kde som dopochodoval na piatom mieste za 1:29:14hod.
Málokto by vtedy v Borskom Mikuláši predpokladal, že práve Jefferson Perez, pre prijatie nápoja mimo občerstvovacej stanice diskvalifikovaný, bude o dva mesiace olympijským víťazom chodeckej dvadsiatky.

Zhodou okolností v Atlante sa pre diskvalifikáciu cieľa nedočkal víťaz Záhoráckej dvadsiatky Igor Kollár:-(
Prvý mesiac záverečnej dvojmesačnej prípravy na OH som strávil opäť v Tatrách, druhý, napriek tomu, že ja osobne som mal inú predstavu, už v USA 100 km južne od Atlanty v univerzitnom mestečku La Grange.
Podmienky na prípravu sme mali výborné. Napriek veľmi náročnej klíme (teploty cez 40°C, vlhkosť medzi 90-100%) sa mi trénovalo fantasticky a cítil sa v životnej forme. Posledné tri týždne som si už dával pozor, aby som to s tréningom neprehnal, mal som skúsenosti, že ak mám dlhodobo vydarenú prípravu, v záverečných dvoch-troch týždňoch pred štartom to môžem už len pokaziť.
Napriek tomu som cítil, že čím viac sa blížil koniec olympiády a štart päťdesiatky, ktorá bola dva dni pred koncom, tým viac sa zo mňa vytrácala chuť a iskra. Pochopiteľne, nechcel som si to pripustiť a hoci som robil všetko, aby som sa udržiaval v pohode, vnútorne som to tak necítil. Posledné dni mi pripadali už skôr ako čakanie na popravu a nie vrchol, kde som mal zúročiť všetko doterajšie tréningové úsilie a zúžitkovať životnú formu.
Od štartu som sa cítil nesvoj, stále som však veril, že sa rozídem a bude to dobré. Opak bol pravdou a ja napriek tomu, že som do 20.km udržiaval medzičasy na výkon pod 4hodiny, som sa cítil čoraz horšie.
Od polovice som sa každým kilometrom trápil čím ďalej viac, vedel som, že sa k očakávanému výkonu ani nepriblížim, záver bol už skôr pochodom smrti. Moc si z neho nepamätám, viem len, že som nechcel vzdať a napriek veľkému trápeniu, vedomý si výkonu ďaleko za svojimi možnosťami , som bol rozhodnutý bojovať až do cieľa. Pred očami som mal len túžbu vojsť na zaplnený olympijský štadión, ako som o tom sníval, keď som s chôdzou začínal. Ak by to neboli Olympijské hry, určite by som v Atlante vzdal.
Pochopiteľne , bol som so svojim výkonom sklamaný, o to viac, keď som sa neskôr dozvedel, že všetci svetoví chodci, ktorí v Atlante uspeli, volili záverečnú prípravu v horách a do dejiska OH prišli maximálne desať dní pred štartom, teda presne tak, ako som mal pôvodnú predstavu aj ja. Žiaľ, môj plán mi vtedy Výkonný výbor SAZ neschválil a musel som sa podrobiť spoločnej príprave. Reprezentačný tréner chôdze Juraj Benčík bol názoru, že si treba na náročné klimatické podmienky zvyknúť , ja som naopak doteraz presvedčený, že na dlhý predolympijský pobyt v La Grange som nedoplatil len ja, ale aj všetci slovenskí chodci. Myslím si totiž, že z vyše mesačného pobytu v prostredí s takými vysokými teplotami a vlhkosťou vzduchu boli naše organizmy boli nie aklimatizované, ale vyčerpané, dehydratované a demineralizované. Možno tak žiť v podobnej klíme pár rokov by pomohlo:-)...Nehovoriac o psychickej únave z dlhého odlúčenia od svojich najbližších…

Pri všetkej úcte k Jurajovi Benčíkovi, najsmutnejšie na tom je, aspoň v chôdzi som mal také skúsenosti, že za neúspechy si zodpovedali a pocítili ich vždy len samotní pretekári, za úspechmi však stál vždy aj tréner.

Prvý štart na olympijských hrách mi teda podľa predstav v žiadnom prípade nevyšiel, zážitkov z nich mám však určite dosť.
Hoci momenty a pocit z príchodu na 100tisícový štadión si vzhľadom na stav, v akom som naň vchádzal, moc nepamätám, o to viac mi utkvel v pamäti pohľad nasledujúce ráno do novín USA Today , keď som si v olympijskej dedine v jednej z kaviarni otvoril športovú stranu s výsledkami.
Zaujala ma v strede veľká čiernobiela fotografia dvoch postáv.
Moment, kým som spoznal čo, teda skôr kto na nej je, trval síce zopár sekúnd, pocity si však pamätám ako zovčera.
Najprv som kukol na celkový záber a tvár, potom som šiel od nôh. Maratónkam, hoci nejakým „povedomým“, som najprv nevenoval pozornosť. Keď som zbadal tú istú značku bielych trenírok, len som sa pousmial a spomenul si, že také som mal aj ja.. Potom som pozrel na tielko, to už so mnou síce trochu hrklo, ale stále mi to nedochádzalo. Až keď som zbadal štartové číslo, preblesklo mi hlavou, že tá kombinácia štyroch číslic mi je takisto veľmi povedomá .Rýchlo som skontroloval tvár, ktorú som pri prvom pohľade nepoznal a tľapol sa po vlastnom čele. Stále akoby som tomu nechcel veriť, definitivne som sa z"indetifikoval“, až keď som si prečítal text pod záberom: „Slowakian walker Peter Tichy collapses after finishing 50kilometer event 32nd, in slightly more than 4 hours“…
Chvíľku som nechápavo na záber pozeral, dopil kávu a so zbalenými novinami pomaly z kaviarne odišiel. Predsa len, mať fotografiu v najväčšom americkom denníku, hoci nie zrovna s rukami víťazoslávne nad hlavou sa nepodarí každý deň …:-)
Omnoho neskôr som dokonca túto momentku, avšak farebnú a z trochu iného uhla, našiel v slovenskej edícii celosvetovej encyklopédie Clive Gifforda „ Najslávnejšie olympiády“, kde som sa ocitol na jednej strane spolu s legendárnymi vytrvalcami – Emilom Zátopkom a Hailem Gebrselassiem.
Hoci mám tú encyklopédiu doma už skoro desať rokov, to , že záber, hoci minimálne, je predsa len iný ako čiernobiely v novinách, som si uvedomil až pred pár dňami.

Jej autor Robert Deutsch z USA Today mi totiž , zhodou okolností práve v deň mojich narodením, poslal jej farebnú verziu.
Osobné sklamanie z výkonu v Atlante som prežíval psychicky ťažko ešte dlho, zbytok sezóny som dokonca úplne zabalil. K tréningu som sa vrátil až o tri mesiace, keď som si opäť všetko zrovnal v hlave a dal pred seba ďaľšie výzvy.
Jednou z nich bolo aj krajšie vychutnanie si príchodu na olympijský štadión o štyri roky v Sydney.

Námaha či odriekanie, nie raz nepriazeň osudu či prekážky mi za ten pocit stáli, veď som si to ako chlapec vysníval.
Prvýkrát som si svoj splnený chlapčenský sen podľa svojich predstáv nevychutnal, preto bolo mojou túžbou si ten okamih zopakovať, pochopitelne tak, aby sa mi tie pocity vryli do pamäti aj inak, ako len pri pohľade na spomínanú fotku z Atlanty...Hoci aj tá sa mi, hlavne s odstupom času, celkom páči:-)))

Foto - OH Atlanta 1996 + Výsledky - chôdza 50km

Foto - OH Sydney 2000 + Výsledky - chôdza 50km

Úspech sa rodí v hlave, neúspech je jej zlyhaním

2010-02-27T10:06:00.000-08:00

Naposledy som sa „vďaka“ svojim momentálnym zdravotným problémom a neobvykle dlhej tréningovej pauze vrátil k spomienkam na svoje prvé zranenie, pri ktorom som už v roku 1994 uvažoval o konci vrcholovej chodeckej kariéry. Možno sa nejaké polročné zranenie kolena s odstupom tak dlhého času zdá banálne, mne však vtedy, hlavne po ME, všetko jedno nebolo...
Bolo by, aspoň pre mňa, zaujimavé si teraz čítať vtedajšie myšlienkové pochody pred a po operáciil. Alebo otázky, ktoré som si kládol a snažil sa na ne hľadať odpovede. "Má to význam, nemá to význam, budem na to ešte mať, nebudem?"

Mal som dvadsaťpäť rokov a za sebou pätnásť, z toho desať rokov tvrdej športovej prípravy, v zime často v mrazoch, daždi či vetre. Možno aj dosť na to, aby som si našiel viacero dôvodov zmieriť sa s nepriaznivým športovým "osudom".... Nakoniec, koľko nádejných športovcov v takom veku, alebo po pätnástich rokoch aktívnej kariéry, nielen pre zranenia znechutene končí?
Nehovoriac, keď si predstavím, ako málo možno stačilo, keď som si už rok pred tým, po vynechaní celej sezóny 1993, "vďaka" netrpezlivosti a „pretrénovaniu“ sa pred OH 1992, kde som sa nakoniec nekvalifikoval, vypočul pre mňa ťažko prijateľné: „Peťo, všetko má svoju životnosť, aj ľudský organizmus, jednoducho únava materiálu“...A len čo som sa z najhoršieho dostal a začal sa po juniorskych úspechoch po šiestich rokoch konečne presadzovať medzi dospelými, prišla ďaľšia facka...

Teraz mám skoro štyridsaťjeden a za sebou ďaľších šestnásť rokov , počas ktorých som dal telu zabrať omnoho viac, ako aj momentov, kedy som si podobné otázky, hlavne po roku 2000, dával veľakrát. A zďaleka nielen pri zraneniach či iných zdravotných problémoch. Také, našťasie, pokiaľ nie sú z medicínského hľadiska naozaj „diskvalifikujúce“, skôr či neskôr prebolia. Oveľa ťažšie to býva pri boji s veternými mlynmi či v presvedčovaní vnútornej viery v seba a svoje schopnosti, zjednodušene povedané víťazstve pozitívneho škriatka nad negatívnym, ktorých máme každý v sebe. O nich snáď niekedy inokedy...

Našťastie, doteraz u mňa vždy nakoniec zvíťazil ten pozitívny, ktorému môžem ďakovať za to, čo sa mi v športe, často aj vďaka nepriaznivým okolnostiam podarilo dosiahnúť.

Ako však vraví jedno príslovie indiánov „každý máme v sebe dvoch vlkov, jedného dobrého a jedného zlého. Zvíťazí vždy ten, ktorého lepšie kŕmime." Preto som rád, že som mal vždy pri sebe niekoho, kto mi pomáhal lepšie kŕmiť toho dobrého, hlavne zo začiatku by som to určite ťažko zvládal...

Momentov, kedy som bol psychicky, ak nie na dne, tak veľmi dole, som len za posledných desať rokov zažil dosť. Každý z nich , ktorý som úspešne zvládol, ma len posilnil a posunul ďalej.

Osobne ma teší, že som dospel k vnútornému pocitu, že ak sa hocikedy v budúcnosti pozriem v zrkadle sebe do očí, nebudem v nich vidieť, že som v športe nevyužil svoj potencial zlyhaním "hlavou".

Naopak, cítim, že som sa v športe dostal do štádia, kedy si už v ňom nemám čo dokazovať a že to, čo ma vo vrcholných výkonoch limituje, je predsa len za tie roky už aj ten "trochu opotrebovaný materiál":-) a bijúce biologické hodiny, ktoré, pokiaľ chcem mať s behu naďalej radosť, musím rešpektovať.

Pred takými desiatimi rokmi , hoci vtedy ešte ako chodec, by som si to v tom zrkadle do očí s čistým svedomím ešte asi takto nepovedal....

Čo človeká nezabije, to ho posilní...

2010-02-10T02:17:00.000-08:00

Ak má byť všetko práve tak, ako je, športové sudičky sa so mnou pekne zahrávajú. Nakoľko mi prajú a opäť ma len skúšajú, alebo už majú môjho pretekárskeho chodenia či behania dosť, ukáže čas...

Momentálne mi však od začiatku roka nechcú dopriať ani čo i len niekoľko pomalých bežeckých kilometrov.
Za tridsaťjeden rokov, čo sa atletike venujem, som sa stretol s rôznymi zraneniami veľakrát. Niektoré boli zanedbateľné, tie som sa postupne naučil brať pozitívne ako signál tela, že je na hrane a potrebuje trochu oddýchnuť. Horšie, ak som tieto signály na vedomie brať nechcel.

S takými som sa pochopiteľne viac stretával, keď som bol mladší a menej skúsený.
.
Prvé vážnejšie zranenie, po ktorom som si myslel, že je s mojou vrcholovou chodeckou kariérou koniec, bolo pred neuveriteľnými šestnástimi rokmi pred a hlavne po ME v Helsinkách, keď som absolvoval dodnes jedinú operáciu.

Po ročnej chodeckej pauze výborne rozbehnutá sezóna 1994, v marci prvý výkon pod 4 hod. na Dudinskej päťdesiatke (3:57:51 hod), ktorým som sa kvalifikoval na prvé vrcholné podujatie dospelých, osobných rekordoch v máji na 30 km v Sesto San Giovanni (2:16:43 hod) a júni 35km v Livorne (2:35:37 hod) záverečná dvojmesačná príprava na ME v atletike v Helsinkách....

Na tatranskom sústredení ma pri jednom z tréningov rozbolelo pravé koleno, s ktorým som mal problémy už v zime. Spočiatku som tomu neprikladal význam a snažil sa ísť aj cez bolesť, až to nešlo ani s bolesťou.
Namiesto tréningu som chodil na rôzne vyšetrenia od Košíc cez Žilinu, Kys. N. Mesto, až som sa dostal do nemocnice v Liptovskom Mikuláši (zhodou okolností práve do nemocnice, kde sa nám rok pred tým narodil syn Peťo).

Po jednom obstreku sa síce môj stav na chvíľu zlepšil, po pár tréningoch som bol však opäť k.o. Duhý obstrek už nezabral, ďaľšie som už nechcel ani vtedy, ani nikdy doteraz...
Z nemocnice v Liptovskom Mikuláši som už pochoiteľne nepokračoval na sústredení v Tatrách, ale u sestry v Liptovskom Jáne...

Po pár dňoch voľna som znovu neviem koľkýkrát skúšal koleno chôdzou zaťažiť, po 500-600 metroch som sa však opäť len rezignovane vrátil na penzión krívajúc pešo...
V jeden podvečer, už v beznádeji rozhodnutý, že končím, som zatelefonoval manželke, že to balím a ráno idem domov. Štart na ME som považoval v tej chvíli za stratený a celé ďaľšie úsilie za bezvýznamné.

.
Môj sen o prvom štarte na vrcholnom seniorskom šampionáte by sa určite rozplynul, ak by som sa ešte v ten večer nestretol s človekom, ktorého sestra pozvala na návštevu, keď videla, ako som sa psychicky trápil.
.

Karolovi Schwartzovi, bývalému trénerovi moderných päťbojárov a o dva roky neskôr aj trénerovi olympionika v Atlante - strelca pištoliara Jana Faba vdačím nielen za to, že som nakoniec o mesiac na ME štartoval a zlepšil si na nich dokonca osobný rekord, ale aj za všetky ďaľšie úspechy, ktoré som dosiahol neskôr.

Okrem tréningových rád ma totiž naučil pozitívnemu mysleniu a aj zdanlivo beznádejné situácie vnímať inak ako dovtedy....

.
Moje prvé stretnutie s ním vyzeralo asi tak, že po mojom oboznámení s mojimi problémami mi len povedal:
„Zapamätaj si, že prehráva ten , kto sa vzdáva.....Čo si vyberieš?"
„Jasné, že chcem, ale skúsil som už všetko možné, majstrovstvá Európy sú za mesiac, ja už skoro mesiac namiesto tréningu chodím po doktoroch a je to úplne v háji. Koleno len čo trochu pochodím, rozbolí a bolí ako sviňa“ – odpovedal som znechutene.
„A behať si skúsil?“
„Neskúsil, teda ak nerátam pár metrov rozklusu “
„V poriadku, zajtra a pozajtra skúsiš, štvrtok večer prídeš ku mne“. “
„Hm, neviem, či to má význam, predsa len, som chodec a na ME mám štartovať na 50km“ ...
Pravdou je, že okrem tohto krátkeho dialógu mi počas ďaľších dvoch hodín rozhovoru p. Schwartz vlial takú nádej, že následujúce ráno som volal opäť domov, že ešte predsa len v Jáne ostávam. Janka nechápala zrazu môj pozitívny tón v hlase a aj sestry sa pýtala , čo sa stalo.......

O dva dni som šiel k p.Schwartzovi síce stále s trochou pochybností, ale predsa len nádejou...

„Tak čo, skúsil si pobehať?“
„Skúsil, včera desať minút, dnes necelú polhodinku len tak z nohy na nohu“...
„A...? Ako, bolelo?“
„Hm, musím priznať, že pri voľnom kluse to bolo za tých pár kilometrov celkom v pohode.“
„To je logické“ – a v kľude mi vysvetlil príčinu bolesti, prečo ho cítim pri chôdzi a pri opatrnom behu veril, že nemusí...
„Za koľko je od dneška štart chodeckej 50 tky na ME?“
„V sobotu budú presne štyri týždne“
„V poriadku, takže takto – teraz tri týždne na chôdzu zabudni, budeš robiť čo Ti poviem a prvýkrát sa pôjdeš, ale len na techniku prejsť zopárkrát v týždni pred štartom“.
„Čooo? Veď to tam nemusím ani ísť, ak nemám tri týždne chodiť“– odpovedal som opäť trochu rezignovane...
„Koľko máš nachodené za roky, čo sa chôdzi venuješ a koľko v tejto sezóne?“
„Hm, za tých trinásť rokov dosť veru, v tejto sezóne od novembra do júna som mal asi dvetisíc“ – povedal som po rýchlom nakuknutí do tréningového denníka, ktorý som mal pri sebe...
„Neboj, za tie roky máš chôdzu natoľko v krvi, že počas troch týždňov ju nezabudneš. Teraz musíme urobiť všetko, aby si bol pripravený čo najlepšie funkčne a fyzicky, kolenu dali pokoj a šetrili ho. Budeš teda pomaly klusať, aby si udržal svalový tonus, ale len po rovine a do kopca, z kopca nie, aby si koleno nedráždil. Okrem toho budeš veľa posilovať, cvičiť strečing a hlavne veľa plávať. Nie však čľapkať sa, ale PLÁVAŤ...Poviem ti presne ako....Na koleno nemysli, teraz ide hlavne o to, aby si sa v poriadku postavil na štart ME....Potom už viem, že zabojuješ a ver, že sám budeš nakoniec prekvapený, akého výkonu budeš schopný....Na dôkladné doliečenie kolena bude po ME času dosť...“

Pokoj a energia, aké som z Karola, hoci na prvý pohľad prísneho, z jeho úsmevu cítil, do mňa vliala neuveriteľné množstvo energie a chuti bojovať.
Vstával som ráno o šiestej, celé doobedie posiloval, klusal, cvičil, plával, poobede to isté. Na chôdzu som nemyslel a každý večer zaspával čoraz vo väčšej nádeji a chuti makať ako nikdy doteraz...

Fyzicky som sa cítil výborne, po troch týždňoch som sa nevedel dočkať prvých chodeckých krokov a blížiaceho sa štartu v Helsinkách.....

Na ten som sa po piatich voľných chodeckých tréningoch a päť 200m rovinkách deň pred štarom tešil, napriek tomu, že som sa prvýkrát počas spolupráce s mojim trénerom Milanom Skokanom, ktorý mi štartovať na ME pre riziko neúspechu neodporúčal, v niečom nezhodol.

Ako neskôr Milan priznal, neobával sa ani tak samotného neúspechu, ako prípadnej reakcie z atletického zväzu či reprezentačného trénera Juraja Benčíka, ktorý vďaka môjmu "zašitiu" sa v Liptovskom Jáne a mojej "záverečnej príprave" okrem mojich najbližších a pána Karola Schwartza nevedeli nič.

Možno som pri svojom "debute"trochu zariskoval, urobil som tak však len preto, že som VERIL a veľmi CHCEL.

Čo je však dôležitejšie, presvedčil som sa, že k úspechu (dopochodoval som dokonca bez jediného napomínania za techniku) vedie nielen dobrá fyzická pripravenosť, ale predovšetkým psychická. Preto spoznanie sa s p.Karolom Schwartzom považujem dodnes za šťastný okamih, ktorý určite pozitívne ovplyvnil a moju ďaľšiu, nielen chodeckú kariéru.

O nej zas niekedy inokedy.....

Foto z ME v Helsinkách 1994

Keď sa telo bráni a začína chýbať motivácia

2010-01-18T08:56:00.000-08:00

Koniec uplynulého roka ma v bežeckej pohode teda nezastihol, skôr naopak. Bolesti ľavého triesla, ktoré sa začali v polovici októbra, ani po dvoch mesiacoch oddychu a rehabilitáciach neustúpili, naviac sa k nim pridali aj bolesti pod bruchom. Keďže po mnohých vyšetreniach na ortopédii, chirurgii či urológii ani po ďaľších dvoch mesiacoch lekári múdrejší stále nie sú, čakám na magnetickú rezonanciu. Ak však ani po nej nebudú vedieť viac, neostane mi len si spievať „Telo si so mnou robí, čo chce“:-) a opäť len veriť, že najlepším lekárom je čas.
Ako som však vždy veril, verím aj teraz, že po každom daždi raz slnko výjde. Nepochybujem, že výjde opäť, otázkou je kedy a ako zvysoka svietiť bude. Posledný rok a pol som si ho naozaj užíval.
Druhou, pre mňa oveľa dôležitejšou otázkou, je motivácia. Tú chodeckú som stratil už dávnejšie, keď som bol presvedčený, že v daných podmienkach som svoj potenciál vyčerpal, bežecká sa mi hľadá tiež čoraz ťažšie.
Z tých výkonnostných by mi možno k vnútornej spokojnosti mohla chýbať snáď už len chodecká 100 vka pod hranicou 9 hodín (9:02:00 hod) a bežecká pod 7 hodín (7:12:38 hod). Chodeckú som ako chodec napriek dostatočným skúsenostiam pod 9 hodín už nestihol, bežeckú pod 7 hodín som zatiaľ nedosiahol myslím si len vďaka netrpezlivosti a neskúsenosti z ultrabehu.
Momentálne síce neviem, kedy a či vôbec ešte budem natoľko zdravotne v poriadku alebo budem mať chuť sa o to pokúsť, verím však, že ak sa mi to aj nepodarí, ako vzdanie to cítiť nikdy nebudem.
Práve tento pocit, ako aj dobrý pocit zo samotného bežeckého pohybu, je pre mňa dnes už totiž oveľa dôležitejší, ako dosiahnuté výkony či osobné rekordy.
Tých bolo za tie roky, chodeckých, neskôr bežeckých dosť a hoci niektoré mohli byť určite aj lepšie, som s nimi spokojný...
Vraví sa, že všetko chce svoj čas. Ak by som mal však považovať za nejaký signál konca svojej pretekárskej kariéry okrem posledného roku s deviatkou na konci aj skutočnosť, že prvú svoju vytrvalostnú akciu som absolvoval v roku 1989 (M-ČSSR v chôdzi na 50 km na trati Praha - Poděbrady) a poslednú z doteraz 89 tich presne po 20 tich rokoch vlani (Liptovský maratón), nasilu sa tomu brániť nebudem....
Nakoniec, v podobnej situácii, hoci s úplne inými zdravotnými problémami ako teraz, som už bol pred rokom apol.

Ďaľší môj rok s deviatkou na konci

2009-12-08T06:34:00.001-08:00

Keď som sa pred rokom a pol dostal z problémov s chrbticou a po pár pomaly odbehnutých kilometroch bez bolesti opäť skúsil aj kratšie preteky, nedával som si žiadne výkonnostné ciele. Tým jediným bolo len opäť nájsť radosť zo samotného bežeckého pohybu, ktorý mi veľmi chýbal, ostatnému som nechával voľný priebeh.

Do bežeckej pohody som sa nakoniec dostal nečakane rýchlo, že sa však dostanem na úroveň, kedy budem opäť, a nie raz rozmýšľať o prekonaní svojich osobných rekordov, by ma nenapadlo ani v najsmelších snoch....

Roky s deviatkou na konci boli však pre mňa doteraz vždy niečim prelomové či výnimočné:-).

Hneď ten prvý bol asi najvýznamnejší, na jar 1969 som sa totiž v Žilinskej nemocnici vypýtal na svet.

Presne o desať rokov som s kamarátom zo zvedavosti prišiel na prvý bežecký tréning, a po ňom sa na ďaľších desať rokov stal členom ľahkoatletického oddielu TJ ZVL Kysucké Nové Mesto najprv ako nádejný bežec, neskôr až po dvojročnú základnú vojenskú službu v ASVŠ Dukla B.Bystrica ako chodec.

O význame novembra 1989 sa toho popísalo dosť, ja som mesiac pred tým v Dukle BB ako vojak skončil a prijal ponuku východoslovenského klubu Slavoj Poľnohospodár Trebišov, kde to pred 17.novembrom vyzeralo veľmi nádejne. Po ponovembrových celospoločenských zmenách však ostalo len pri sľuboch a ja som celý ďalší rok bojoval nielen na chodeckých pretekoch, ale hlavne o svoju ďaľšiu existenciu. Tú som našiel o dvanásť mesiacov v Slávii VŠT Košice, kde som pôsobil ďaľšie desaťročie.

Na východe Slovenska som vydržal znovu po rok s deviatkou na konci, a to 1999, kedy som po príchode zo zimného sústredenia v Mexiku našiel doma obálku s výpoveďou, ktorej dôvodom bola reorganizácia klubu – presnejšie z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na platy a financovanie športovej prípravy....

Mal som presne tridsať a cítil sa v životnej forme, ktorú som chcel zúžitkovať na MS v Seville 1999. Ako nezamestnanému mi však len umiestnenie v absolútnej svetovej špičke, teda umiestnenie do 6-8.miesta mohlo pomôcť k vytvoreniu vhodných podmienok na kvalitnú prípravu blížiacich sa OH 2000 v Sydney, na ktorých som chcel mať vrchol svojej chodeckej kariéry.

Priebeh chodeckej 50tky na MS, kedy som sa cítil veľmi dobre a po medzičase na 30.km (2:19:13h) sa z 12.miesta posúval v poradí vyššie nasvedčoval, že moje ambície neboli neopodstatnené. Žiaľ, nevyhol som sa na vrcholných chodeckých podujatiach bežnej skutočnosti, keď chodec nevyhovie požiadavkám štýlovým rozhodcom a na 32.km som musel po treťom červenom terčíku na tabuli preteky ukončiť a zísť z trate.

Sklamanie zo straty zamestnania či diskvalifikácie na MS som si na jeseň vykompenzoval aspoň radosťou z nasťahovania sa s rodinou do nového trojizbového bytu. Myslím, že práve rok s tromi deviatkami značne ovplyvnil moju ďalšiu chodeckú kariéru, hoci ani v nasledujúcich troch rokoch to nebolo až tak zlé. Solídne výsledky na OH 2000 a SP 2002 považujem však už len za výsledok zotrvačnosti a môjho chcenia v čisto amatérskych podmienkach. Hoci som cítil, že prichádzam do najlepších chodeckých rokov a veril, že budem zbierať ovocie dlhoročnej tréningovej driny, stal som sa pre slovenskú atletickú generalitu "starým" a "neperspektívnym" chodcom niekde z Kysúc.

Chvíľu som síce ešte v nejakú pozitívnu zmenu veril, definitívne som však svoje priority prehodnotil, keď ani 8.miesto na SP 2002 v Turíne mi na zlepšenie podmienok nestačilo. Postupne som si teda našiel novú motiváciu a začal sa venovať opäť behu, na rozdiel svojich začiatkov však tentokrát už maratónskemu.

Pomaly končí ďalší rok s deviatkou na konci a hoci som v ňom prestúpil o vekovú kategóriu vyššie, kedy si už netrúfam ako pred desiatimi rokmi povedať, že sa cítim na vrchole fyzických síl, považujem ho v mojej doterajšej športovej kariére ak nie za najúspešnejší, určite jeden z najúspešnejších....Veď napríklad 12.miesto na Majstrovstvách Európy, 16. na Svetovom pohári či získať tri slovenské tituly (hoci z toho jeden veteránsky:-), byť 2.najrýchlejším slovenským maratóncom sa mi v jednej sezóne doteraz nepodarilo...
Tento rok za výnimočný považujem aj z hľadiska množstva absolvovaných pretekov, z ktorých bolo až 11maratónov, 2 stovky či 1 päťdesiatka , ale aj počtu kilometrov, ktorých som tiež nikdy toľko neodbehal.

Myslím, že to je dostatok dobrých dôvodov, aby som si aj oddychu doprial konečne trochu viac.....Nakoniec, najprv si ho koncom októbra začalo pýtať aj ľavé trieslo, ktoré mi v mene celého tela čoraz častejšie bolesťami len pripomínalo, že chce nejaký ten rok na behanie ešte slúžiť a preto potrebuje na chvíľu "vypnúť"...
Aký dlhý oddych teda telu doprajem, zatiaľ neviem, pravdou je, že sa do tréningu, hlavne v takom (ne)počasí ešte nehrniem a minimálne do konca decembra na tom okrem nejakého vianočného či silvestrovského behu nič meniť ani nechcem...
Verím, že po novoročnom prebudení opäť nájdem motiváciu, ktorá ma reštatuje. Aká okrem zbavenia sa prebytočných tukových zásob:-) a radosti zo samotného pohybu bude, ukáže opäť len čas...

Aktuality

Malokarpatský maratón - Trnava

2009-10-15T09:49:00.000-07:00

V minulosti som v Trnave pretekal trikrát, avšak až do uplynulej nedele len na chodeckých tratiach. Prvýkrát v roku 1988 ešte ako vojak dvojročnej základnej služby v Banskobystrickej Dukle, keď som ako junior absolvoval svoju prvú chodeckú 20tku (1:36:40h). Druhýkrát o rok neskôr na Trnavskej desiatke (44:31min), posledný mesiac po Budapeštianskych ME v atletike v roku 1998 (41:46min).
Minulý týždeň, tretí deň po MMM som sa rozhodol, že svoju tohtoročnú bežeckú pohodu využijem na svoju prvú účasť na Malokarpatskom maratóne v Trnave. Veril som, že aj týždeň po Košiciach som schopný podať výkon, ktorý by ma uspokojil.
V stredu pred nedeľným maratónskym štartom som sa ešte o svojej momentálnej celkom solídnej forme presvedčil na 8.základnom kole Bežeckej ligy Žiliny, kde som si po rýchlom prvom kilometri s Mirom Neslušanom (3:03min) víťazstvom na 3km trati (9:24min) upevnil priebežné 1.miesto v tohtoročnom ročníku BLŽ.
Do Trnavy som cestoval s úplne iným cieľom ako týždeň pred tým do Košíc, kde bolo mojou prioritou najprv dosiahnúť kvalitný výkon, potom umiestnenie. Malokarpatský maratón som chcel jednoducho vyhrať, čomu som bol ochotný prispôsobiť taktiku bez ohľadu na výkon. Ten po minulotýždňovom MMM a pozajtrajším Dňom supervytrvalca a M-SR v behu na 50km pre mňa tentokrát prioritou nebol
Pred štartom som sa stretol so spíkrom nielen bežeckých podujatí, o.i. v rokoch 2004-2008 aj Rajeckého maratónu, ale hlavne chodeckých pretekov Jožom Polešenským, ktorý ma v dorasteneckom veku v rokoch 1985-1986 trénoval. Prehodili sme pár slov, potom sme sa už venovali každý tomu, kvôli čomu sme do Trnavy prišli. On komentovaniu maratónu, ja predštartovej rozcvičke a jeho utekaniu.
Za hlavných súperov na víťazstvo či umiestnenie na pódiové umiestnenia prvej trojky som považoval minuloročného obhajcu prvenstva MKM Rasťa Galoviča a Jana Moravca, ktorý vyhral v roku 2006 a vlani bol druhý.
Za svoju maratónsku premiéru s avizovanou ambíciou na výkon pod 2:30hod. si zvolil štart v domácej Trnave mladý talentovaný Ondrej Puškár, ktorý sa zatiaľ presadil na kratších tratiach , a to hlavne osobnými rekordami na 5km (14:15min) či 10km (pod 30min).
Po štartovom výstrele som bol prekvapený, aké rýchle tempo nasadili Ondrej s Janom, za nimi Rasťo. Po asi 500metroch bežali s náskokom asi 30m predomnou, ja na čele postupne sa rozťahujúceho vyše 50členného štartového poľa. Hoci sa mi tempo zdalo dosť rýchle, nechcel som si chalanov nechať újsť a skôr, ako sme vybehli z mesta, som sa na nich dotiahol. Predsa len, proti silnému nárazovému vetru, ktorý na nás prvých 18 km čakal, som bežať opäť sám v žiadnom prípade nechcel. Keďže som nemal v úmysle utekať na výkon, mojim cieľom bolo si svojich súperov len kontrolovať a o prípadnom víťazstve rozhodnúť až po 30.km.
To som však ešte netušil , že sa preteky budú vyvíjať nakoniec podľa úplne iného scenára, o akom som mal predstavu.
Jano s Ondrejom totiž od 5.km (18:35min) ,teda aspoň ja som mal v silnom protivetre ten pocit, ešte viac zrýchlili a mne , bežiacemu za Rasťom, sa začali pomaly vzdiaľovať.
Keď mali asi 30m náskok, rozhodol som sa, že sa pustím za nimi a budem si, ako som si predsavzal, čelo pretekov kontrolovať. Predbehol som teda Rasťa a snažil sa ich dobehnúť. Od tohto momentu sme bežali obaja každý sám až do cieľa.
Na moje prekvapenie, čím som sa viac na Jana s Ondrejom snažil dotiahnúť, tým viac sa mi vzdiaľovali...Proti "veternej stene" som bojoval opäť teda sám, predklonil sa a s prižmurenými očami pozeral tri metre pred seba len tak, aby som videl, či bežím rovno. Nechápal som, keď som zdvihol občas hlavu a Ondreja s Janom videl na dlhých rovinách čoraz ďalej.
Našťastie, moja hlava včas vydala nohám signál „takto teda ďalej už nie“ a prikázala im prispôsobiť úsilie maratónskej vzdialenosti a poveternostným podmienkam.
Na 10.km (37:48min) boli chalani niečo viac ako minútu predomnou, na 15.km (57:15min) minútu a pol, na 20.km (1:16:46min) necelé dve. Nervózny som z toho nebol, vedel som totiž, že do druhej polovice idem s dostatkom síl a maratón začne byť „zaujimavý“ až niekde po tridsiatom piatom kilometri. Dovtedy je času dosť a náskok zas nie až tak veľký, naviac, keď som na dlhých rovinách zaregistroval, že chalani sa mi už nevzďaľujú. Bolo len otázkou, či dokážu tempo udržať, alebo Ondrej zaplatí daň za maratónsku neskúsenosť a Janči sa popri ňom popáli a zaplatí daň za netrpezlivosť.
Od 25.km (1:34:35hod) som videl, že sa k obom začínam približovať, Ondrej bežal vtedy asi s 50metrovým náskokom pred Jančim. Tesne pred 30tym kilometrom som im bol na dosah asi sto metrov, na 30.km (1:52:36hod) som zaregistroval, že Ondrej prežíva značnú krízu a prechádza do kroku.
Na necelom 32.kilomeri som sa dotiahol najprv na Jana, o pár sekúnd na Ondreja.
V tom momente mi bolo jasné, že len niečo nepredvídateľné mi môže víťazstvo v prvom štarte na Malokarpatskom maratóne prekaziť.

Hoci posledný úsek od 35.km (2:10:37hod) som mal už tiež toho tak akurát dosť, som rád, že sa mi nakoniec náskok pred Rasťom Galovičom, ktorý sa na druhé miesto pred Jana Moravca dostal v poslednom kilometri, podarilo zvýšiť na 5 minút a dostal som sa aj pod hranicu 2:40hod (2:39:02).

Do zbierky víťazných maratónov mi tak po Liptovskom (2003, 2005, 2006) , Rajeckom (2004) , Záhoráckom (2005), maratóne Perly Karpát (2006), Kysuckom (2007), Považskom (2008), Vianočnom CyS maratóne (2003, 2008) pribudol ďaší – Malokarpatský....Hoci maličkosť, určite poteší....Ako aj to, že si aj v závere tohto roku budem môcť povedať, že sa mi od roku 2003 v každom podarilo byť najrýchlejší aspoň na jednom slovenskom maratóne.

Výsledky 35.ročníka MKM ... + moje aktuality

Medzinárodný maratón mieru - Košice

2009-10-09T10:42:00.000-07:00

Nikdy sa pred pretekmi, kde mi ide predovšetkým o umiestnenie, nezaoberám počasím. Považujem to za zbytočné, lebo poprvé ho človek aj tak neovplyvní, podruhé všetci moji súperi majú podmienky rovnaké.

Iné to je v prípade, ak mám v úmysle dosiahnúť výkony blízke svojim osobným maximám. Vtedy dokáže byť práve počasie dosť limitujúcim faktorom a prílišná snaha môže byť niekedy viac na škodu ako na osoh.
Preto snáď jediného, čoho som sa po vlaňajšom MMM pred tothtoročným štartom možno trochu obával, bolo práve počasie a vietor, ktorý v Košiciach zvykne fúkať. Chcel som totiž opäť dosiahnúť výkon blízky môjmu osobnému rekordu 2:27:53hod.,ktorý som si zabehol práve v Košiciach v roku 2004, prípadne sa pokúsiť ho zlepšiť. Bol a som presvedčený, že som mal na to všetky predpoklady, okrem zdravia počas celého roka a množstva nabehaných kilometrov v tréningu či pretekoch som sa aj tesne pred štartom cítil veľmi dobre a veril si.
Po príchode do Košíc, bezproblémovej a rýchlej prezentácii som sa večer stretol na námestí s Danielom Orálkom, o ktorom som presvedčený, že má vzhľadom k svojim výkonom na kratších tratiach a ultrabehoch na lepší výkon, ako je jeho osobné maximum 2:29:30hod. Prehodili sme zopár slov o predchádzajúcich či budúcich našich ultrabehoch, ale aj svojich ambíciach v nedeľu. Keďže sme ich mali približne rovnaké, zhodli sme sa, že by bolo fajn rozbehnúť to spolu. Obaja sme mali v úmysle tempo 3:30/km, čo je presne hranica môjho osobného rekordu tesne pod 2:28h.
Po vlaňajšej skúsenosti, keď som si na MMM tiež veril na lepší výkon, ale v silnom vetre som nenašiel vhodnú skupinku, kde by sa dalo občas trochu skryť a potiahnúť, som sa Danielovej prítomnosti v Košiciach potešil. Keďže som ešte nebol ubytovaný a hlavne bol už hladný, rozlúčili sme sa s tým, že sa uvidíme ráno.
Po pasty párty, na ktorej som „zvlčil“ dva taniere cestovín s mäsovou drťou a zapil dvomi pohármi piva sa naša spoločná výprava ŠKP Čadca ubytovala na internáte na Medickej ulici, kde som si ešte pozrel v televízii druhé semifinálové kolo československej superstar. Hodinu pred polnocou som šiel spať s tým, že vlastné občerstvenie, na ktoré majú nárok maratónci pod 2:30hod., si dávať tentokrát nebudem. Treba ho totiž odovzdať v kancelárii pretekov ráno do 8:00h a na to, aby som kvôli tomu ráno vstával a zaniesol ho tam, som už lenivý:-).Spoliehal som sa teda na občerstvovací servis a nápoje, ktoré poskytoval organizátor. So sebou som bol rozhodnutý niesť si aspoň jeden energetický gél.
V nedeľu ráno, keď som vyšiel z ubytovne, som začal tušiť, že hoci je oproti minulému roku slnečno a príjemná teplota, vietor bude opäť najväčšou prekážkou k naplneniu mojich ambícii...
Ako to teda z môjho pohľadu vyzeralo na trati?
Štart - postavil som sa do druhého radu elitnej skupiny za čiernych chlapcov z Afriky, vedľa mňa Imro Pástor , za mnou Miro Vanko, ktorý bežal 1/2maratón a mal za úlohu pomôcť Imrovi v udávaní tempa na výsledný čas pod 2:20h. Daa (Dan Orálek) som nezaregistroval, spoliehal som však, že po pár sto metroch sa nájdeme a tak ako sme sa dohodli, to potiahneme spolu. Pozdravil som sa ešte s Vladom Lipovským, ktorý stál za mnou, zapriali si veľa šťastia a čakali na štartový výstrel.
300m po štarte za kostolom, kde sa štartové pole spája z dvoch pruhov do jedného, som zahliadol Daa, ako zbieha z toho druhého. Bežal však asi 50m predomnou, čo ma moc nepotešilo, lebo som bol presvedčený, že tie prvé stovky metrov až tak pomalé neboli. Za pravdu mi dal prvý kilometer za 3:26min.
5km – 17:26 min – medzičas presne ako som si predstavoval, Daa som videl stále asi 50-60m predomnou, ale doťahovať ho som v úmysle nemal, viem, čo dokážu porobiť v maratóne prudké zmeny tempa. A to moje bolo presne to, ako som si predstavoval. Zo slovákov boli predo mnou podľa predpokladov obaja Imrovia (Pástor a Magyar), ktorých som videl po štarte len prvé dva kilometre a s ktorými som sa naháňať v úmysle nemal ... Z ďaľších slovenských bežcov som okrem nich v boji o medailové umiestnenie domáceho šampionátu počítal ešte s Maťom Holečkom, ktorý bol od jarného Bratislavského maratónu výkonom 2:31:47h lídrom v tohtoročných slovenských tabuľkách. Toho som pred sebou zatial nezahliadol...
10km – 35:19 min – (17:52) – hoci mierne spomalenie, bol som kľudný, nakoľko som vedel, že po vybehnutí z parku je pomalšie tempo len vďaka protivetru, ktorý som prvýkrát pocítil. Pocitovo som bol v pohode, avšak pri prebiehaní okolo plavárne som si uvedomil, že následujúci dosť dlhý úsek bude len proti vetru. Nanešťastie DaO bol predomnou dosť ďaleko, preto som začal rozmýšľať, čo by bolo najlepšie. Otočil som sa dozadu a asi 50m za mnou zbadal doprovodné auto s časomierou, za ktorým bežala vedúca skupinka žien spolu s pár mužmi, ktorí im mali udávať tempo na 20rokov starý traťový ženský rekord A.Peterkovej 2:31:26h..Rozhodol som sa teda, že proti vetru nebudem bojovať sám, ale počkám na ne....
15km - 53:30min - (18:11) - po desiatom kilometri som teda trochu zvolnil, kým ma skupinka nedobehla a v protivetre sa zaradil na chvíľu na jej chvost. Okrem víťaznej ukrajinky O. Burkovskej a afrických bežkýň v nej bežal aj Maťo Holečko, ukrajinec A.Malyi, ktorý bežal 1/2maratón a poliak G.Szyz, ktorý vlani zvíťazil na MMM v kategórii nad 40rokov...Vlastne dnes tiež už môj súper:-). Po pár desiatkách metroch som si uvedomil, aké výhodné je bežať v skupinke,avšak stále ma to lákalo bežať rýchlejšie. Rozmýšľal som, čo mám urobiť, či zariskovať a opäť zrýchliť a vydať sa za Danom, alebo sa uspokojiť a sústrediť sa opäť "len" na medailové umiestnenie v rámci M-SR, či víťazstvo vo svojej kategórii .
20km - 1:11:06hod - (17:35) - v skupinke sa mi chvíľu bežalo síce fajn, ale neuspokojovalo ma to. Zopárkrát som sa snažil iniciovať vyššie tempo, o to však nikto nejavil záujem. Na úseku bez protivetra mi to teda nakoniec nedalo a rozhodol som sa opäť zrýchliť. Na moje prekvapenie nereagoval ani Maťo.Pomaly som sa blížil opäť do centra a cieľa 1/2maratónu, takže za pochopiteľné som považoval, že so mnou zrýchlil aspoň A.Malyi. Spolu sme dobehli na pešiu zónu plnú ľudí, pred sebou som videl, ako sa približujem konečne k DaO-vi.
21,1km - 1:14:53hod - obrátkou 1/2maratónu som do druhého okruhu prebehol už spoločne s Danielom, veriac, že keď to už nebolo od začiatku, tak si teraz už trochu predsa len pomôžeme....

25km - 1:28:27hod - (17:21) - za vynikajúcej atmosféry povzbudzujúcich divákov a fundovaného spíkrovania komentátora Aliho Jucka som sa na 22.km prvýkrát dostal pred Daa a snažil sa držať optimálne tempo. DaO sa držal za mnou a hoci ma mal snahu na 24.km prestriedať, podľa dychu a bežeckého prejavu som cítil, že už beží nasilu a je asi len otázkou času, kedy z mňou nasadeného tempa upustí.
30km – 1:46:20hod – (17:52) – po vybehnutí z parku sme sa ešte s Daom držali spolu, škoda však, že len potiaľ . Následujúci úsek po 32.km bol totiž najťažší, lebo opäť sa bolo treba popasovať z oproti prvému okruhu ešte viac silnejúcemu vetru.
35km – 2:04:55hod – (18:35) - kto bežal v tomto úseku osamote, určite mu to na výkone či ušetrení síl do posledných kilometrov nepridalo. Ja som to pocítil najpomalšou päťkou, v ktorej som si jeden dvojkilometrový úsek zmeral dokonca za 7:38min. V tej chvíli mi už bolo jasné, že z atakovania svojho osobáku nič nebude, preto som sa zameral len v tej chvílí ešte na 3.m v rámci M-SR či víťazstvo v kategórii nad 40rokov. Potešilo ma, keď som na 33.km za sebou nevidel ani Maťa Holečka, ani G.Szyza.
40km – 2:22:36hod – (17:41) - naopak, povzbudilo ma, keď som tesne po 35.km asi 100m pred sebou zbadal „priblížujúcu“ sa postavu. Nenapadlo ma najprv, že to je Imro Magyar, ktorý tak isto ako vlani prežíval v posledných kilometroch ťažké momenty. Vlani po tom, ako som ho dobiehal, na 37.km vzdal, teraz som sa ho pri obiehaní snažil aspoň trochu morálne povzbudiť informáciou, že za nami ďaleko nikto nieje a nech si už aspoň po bronz z M-SR dobehne.
42,195km – 2:30:08hod – (7:32) – posledné kilometre či metre boli už len o eufórii, ktorú každý, kto aspoň raz Medzinárodný maratón mieru v Košiciach skúsil a úspešne dobehol do cieľa, určite pozná...
U seba verím, že to nebolo poslednýkrát, bez ohľadu na to, či budem behať 2:30hod alebo o hodinu či viac pomalšie. Ak už pre nič iné, tak práve kvôli fantastickej atmosfére, ktorú dokážu diváci pri trati vytvoriť....
moje MMM foto ...+ výsledky muži ...+výsledky M-SR ...+ článok .... +moje aktuality

Na MMM opäť s vierou - žeby aj na osobák?

2009-09-30T23:51:00.000-07:00

Na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach som štartoval doteraz dvakrát. Hneď na tom prvom v roku 2004, som, ako sa vraví, vyťažil z minima maximum a vlastne vtedy ešte viac z chodeckej ako bežeckej prípravy som si zlepšil osobný rekord na 2:27:53hod., ktorý stačil dokonca aj na titul majster Slovenka.
Odvtedy som sa síce viackrát k hranici 2:30hod. priblížil, k osobnému rekordu však viac ako vlani na Považskom maratóne na tartane v Novom Meste nad Váhom (2:29:53hod) nie.
Vlani, pred mojim druhým štartom na MMM som veril, že v mojich silách zlepšiť si maratónsky osobný rekord z predchádzajúceho štartu v Košiciach je.
To, že mi to nakoniec nevyšlo, ma však nesklamalo. Na rekordy, či najlepšie osobné výkony je okrem dobrej pripravenosti totiž dôležitá aj priaznivá súhra okolností, o to viac vo veku, keď už krivka výkonnosti nejde tak prudko hore ako zamlada. Našťastie som si to vlani včas v priebehu pretekov uvedomil a pred bezhlavým naháňaním za výkonom proti vetru som uprednostnil taktický súboj o umiestnenie. To mi nakoniec vynieslo 2.miesto v rámci M-SR, v absolútnom poradí jedenáste, keď okrem majstra SR, celkovo deviateho Imra Pástora boli v desiatke samí africkí bežci.
Dnes, tri dni pred mojim tretím štartom na MMM mi myšlienky opäť behajú po osobnom rekorde. Ak aj nie už si ho zrovna zlepšiť, tak minimálne sa k nemu aspoň priblížiť. Vedú ma k tomu priaznivé okolnosti počas celého roka, keď sa mi vyhýbali zranenia i choroby, množstvo nabehaných kilometrov v tréningu i pretekoch, aké som doteraz nikdy nenabehal, a verím, že aj nazbierané skúsenosti, ktoré by som snáď mohol vedieť využiť.
Jediné, čo by snáď mohlo byť trochu proti mne, je vek, v ktorom je po dlhoročnej športovej kariére prekonávanie osobných rekordov viac zriedkavé ako časté.

Nie zbytočne sa však zvykne s trochou nadsádzky vravievať, že "výnimky potvrdzujú pravidlo"
A práve tu som sa nechal inšpirovať výnikajúcim španielskym chodcom, mimochodom mojim rovesníkom, s ktorým som sa v rokoch 1994 - 2003 stretával na všetkých vrcholných svetových podujatiach ako MS,ME,OH, SP či EP.
Volá sa Jesus Angel Garcia Bragado a štartoval už na Svetovom pohári v chôdzi na 50km v roku 1991. O rok neskôr na svojich prvých OH v Barcelone, v roku 1993 sa stal v Štuttgarte majstrom sveta. Na svojich piatych OH štartoval vlani v Pekingu, keď skončil tesne za medailou štvrtý.V tomto roku na MS v Berlíne si však všetko vynahradil, keď sa mu podarilo získať bronz, a to dokonca výkonom o 4 sekundy lepším ako pri zisku titulu majstra sveta spred šestnástich rokov, len necelé dve minúty za svojim osobným rekordom z roku 1997. Obdivuhodná dlhoročná stabilita výkonnosti na absolútnej svetovej úrovni. Nakoniec, stručná vizitka jeho fenomenálnej kariery je tu.
To však nieje o Jesusovi to podstatné, čo ma k myšlienkam na svoj maratónsky osobný rekord naviedlo. Sú to jeho osobné rekordy v chôdzi na 10km na dráhe a 20km na ceste, ktoré si, hoci sa to zdá priam neuveriteľne, vytvoril v tomto roku, len dva, resp. štyri mesiace pred dovŕšením svojich štyridsiatych narodenín...Určite by niečo podobné nedokázal, keby neveril, že je to možné...

Takisto verím aj ja, že sa, hoci pol roka po štyridsiatke, môžem k svojmu osobnému maratónskemu osobáku spred piatich rokov minimálne aspoň priblížiť....

Moje aktuality

Prvýkrát je len raz...

2009-09-01T12:15:00.001-07:00

Staškov je obec na horných Kysuciach , kde sa narodil legendárny divadelný a filmový herec Jozef Króner, ktorého si tak dobre pamätám z dabovania kreslených rozprávok ako napríklad Kubko s Maťkom, či neskôr nezabudnuteľnej postavy Kuba v rovnomernej divadelnej hre. Okrem iných významných filmových postáv stvárnil aj postavu Tóna Brtka v doteraz jedinom slovenskom oskarovom filme Obchod na korze.
Staškov je však aj obec, ktorou vedie časť Kysuckého maratónu z Čadce do Turzovky a späť.

To má už k tomu, čo mám momentálne na mysli, trochu bližšie, veď ho od roku 2002 pravideľne behávam, pred dvomi rokmi sa mi ho po štyroch druhých miestach podarilo konečne vyhrať.
Stále to však nie je dôvod, prečo mám práve k tejto obci neďaleko Čadce zvlášť príjemný vzťah........
Dnes, 1.9.2009 okolo 16hod. som bol zhodou okolností v Staškove pred Obecným úradom a domom kultúry počas zastávky bežeckej štafety Ústavy SR, ktorá sa koná na počesť tohto pre Slovensko významného dňa. Na tom by určite nebolo nič zvláštne, väčšinou sú totiž všetky zástavky tejto štafety v obciach či mestách pred obecnými či mestskými úradmi.

Pre mňa však tento moment znamenal dôvod na malé zastavenie či vrátenie sa zopár:-) rokov späť, o to viac, keď som sa stretol s pánom Přemyslom Pěchom, hlavným organizátorom pretekov Behu SNP. Stáli sme totiž presne na tom istom mieste, kde býval kedysi štart i cieľ detských kategórii týchto bežeckých pretekov. Zúčastnil som sa ich síce viackrát, neskôr dokonca 2 krát víťazne aj v mužskej kategórii (1997 a 2008), prvýkrát je však prvýkrát....A to bolo v najmladšej žiackej kategórii 9-10ročných chlapcov 1. 9. 1979, dnes teda presne 30rokov. Ani sa mi tomu veriť nechce, zvlášť, keď som videl pána Pěcha, ktorého výzor sa mi zdá (na rozdiel od môjho:-) rovnaký, ako keď pri mojom prvom štarte strieľal zo štartovacej pištole...Dnes síce z nej nestrieľal, zato sme si symbolicky spolu ten 600m okruh odbehhli...:-)

Viac o svojich vôbec prvých bežeckých pretekoch mám tu.

August - hlavne o spájaní príjemného s užitočným

2009-08-27T09:46:00.001-07:00

Zdá sa mi až neuveriteľné, ako rýchlo ubehol posledný mesiac, resp. obdobie odvtedy, ako som si do blogu niečo písal. Bolo to po Kysuckej desiatke, po ktorej som začal opäť cítiť bežeckú pohodu a tešil sa na Rajecký maratón o dva týždne. Ten mi vyšiel podľa predstáv, na výkon okolo 2:33hod. som si veril. Čo ma však potešilo ešte viac, je pocit, s akým som celý maratón absolvoval a to , že druhú polovicu som mal o 2:30min rýchlejšiu ako prvú. Naspäť z Čičmian na rajecké námestie som bežal za 1:15:14hod, čo bolo najrýchlejšie zo všetkých 202 štartujúcich, o minútu rýchlejšie ako prví dvaja chlapci pôvodom z Etiopie Ashenafi Erkolo či Mulugeta Serbessa. Výkonom 2:32:58hod. som skončil v absolútnom poradí na 4.mieste, na tretieho Imra Magyara, ktorého som od 25.km meter po metri sťahoval, mi chýbalo v cieli 9 sekúnd. Potešilo ma aj 1.miesto v kategórii nad 40rokov, pred štartom by som určite nepovedal, že pred favorizovaným poliakom Marekom Dziegelewským, pred mesiacom celkovo štvrtým na náročnom Malom Štrbskom maratóne, či ukrajincom Kosťom Železovom dobehnem s náskokom viac ako siedmich minút.
Päť dní po Rajeckom maratóne som odišiel na dovolenkový pobyt do Biogradu na moru v Chorvátsku, ktorý som získal od CK Jomatour na Kysuckom maratóne s predstavou, že podobne ako vlani sa práve v tomto letovisku pomaly naštartujem na jesennú časť sezóny a podľa chuti nabehanými či naplávanými kilometrami položím dobrý základ pre kvalitný výkon na MMM v Košiciach.
Nakoniec to boli nielen nabehané tréningové kilometre, ale aj nečakane aj dva bežecké cestné preteky.
Prvé vo Sv.Filipe i Jakove hneď v deň príchodu boli pocitovo veľmi dobré. Do 3.km som bežal v skupinke asi ôsmich bežcov, potom, keď nikto neprejavil záujem o vyššie tempo, som prevzal iniciatívu ja a pokúsil sa v úseku dole kopcom natiahnúť a zrýchliť krok. Urobil som si mierny náskok, ktorý som postupne zvyšoval a celkom pohodlne ho kontroloval až do cieľa. V cieli to bolo 41sekúnd.
Druhé preteky na ostrove Murter, o ktorých som sa od chorvátskeho priateľa Stepana Vukasa, trénera domácich bežcov a kondičného trénera zadarských futbalistov dozvedel až v deň ich konania,keď som som šiel pred obedom po behaní na pláž, boli už z pohľadu pocitov či konkurencie o poznanie náročnejšie. Musím však priznať, že som si ich skomplikoval trochu aj ja sám predchádzajúcimi dvoma dňami. Moc som nespal, deň pred nimi odbehal ráno 20 a večer 15km, potom večer aj noc presedel s partiou českých turistov, s ktorými som nakoniec okrem najlepšieho regeneračného nápoja pre vytrvalcov, za ktorý pivo vo svojom veku nepochybne považujem, prikombinoval aj trochu domácej rakie. Po nej som potom "regeneroval" až do svitania radšej vonku. Vraví sa však, že -„všetko zlé je na niečo dobré"...Do konca pobytu som rakiu už do úst nedal...:-)
Aj druhé preteky som teda nakoniec vyhral a hoci ma stáli o poznanie viac síl, na druhý deň som bol celkom v pohode a až do konca pobytu sa mi behalo výborne. Dva tréningy som ešte absolvoval s bežeckou partiu Stipana Vukasa, raz v Zadarskom parku fartlekovo 16km a raz stupňovane 10km (39:45min)...
Hoci by som môj denný, či skôr nočný režim počas týchto ôsmich dní, kedy som nespal viac ako 2-3hod. denne, mladým bežcom za príklad nedával, ja som sa až na pár momentov cítil skvele. Viem ale, že je to aj vďaka skúsenosti, kedy si môže moje telo čo dovoliť a že na určitú výkonnosť treba potrebné kilometre jednoducho v prvom rade najprv odbehať. Potom nie je na škodu ani zábava, hoci občas aj trochu väčšia ako malá:-)... Ťažko to však môže fungovať naopak...

Nechýbal mi internet, televízor, rádio, noviny ani mobil či foťák. Napríklad z výsledkov práve prebiehajúcich MS v atletike v Berlíne som sa dozvedel len o svetovom rekorde Usaina Bolta na 100m (9,58sek), a to tiež až na tretí deň. O ostatných výsledkoch až po príchode domov...

Je mi jasné, že s takouto životosprávou by to nešlo stále, za tie roky som sa však naučil počúvať telo a som presvedčený, že aj teraz sa mi to podarilo. Keď to moje chcelo teraz v Chorvátsku (ne)piť, (ne)pilo, keď chcelo (ne)jesť, (ne)jedlo, keď chcelo (ne)plávať, (ne)plávalo, keď chcelo (ne)tancovať, (ne)tancovalo, keď chcelo (ne)spať, (ne)spalo:-). Inak by som určite za 8dní nenabehal v takej pohode 248km, ktorými som, verím, položil dobrý základ pre jesennú časť sezóny. Jednoducho všetko podľa chuti som len spájal príjemné s užitočným....
Po príchode domov ma dokonca napadá myšlienka na osobný rekord v maratóne, po ktorom som pokukoval vlani pred MMM. Do 4.10. je síce ešte dosť ďaleko, som však rád, že mám opäť novú bežeckú motiváciu...

Na najbližší mesiac sa teda opäť teším, najbližšie už na túto sobotu, kedy v Břeclavi bežím v rámci 1.atletickej českej ligy 5000m na dráhe, potom o dva týždne na Zátopkovej desiatke v Žiline by som mal obhajovať vlaňajšie víťazstvo. Ak sa mi to aj nepodarí, určite ma poteší, ak sa tri týždne pred MMM k osobnému rekordu na 10km minimálne priblížim...Bolo by to dobré znamenie....

Výsledky Rajeckého maratónu ....+foto

Výsledky pretekov v Chorvátsku -..... Sveti Filip i Jakov ....+ Murter

Kysucká desiatka na hody, nie však len hodovo.

2009-08-02T08:06:00.001-07:00

Posledný júlový víkend v Kysuckom Novom Meste, kde od narodenia žijem, patrí každoročne dvojdňovým Jakubovským hodom s bohatým kultúrnym programom. Po štvrtý krát boli ich súčasťou aj bežecké preteky Kysucká desiatka, v tomto roku zároveň aj majstrovstvami Slovenska v cestnom behu na 10km.
Po mojej „steeplechase story“:-) a dvojtýždňovom oddychu som na pretekoch, ktoré sa konajú na kilometrovom certifikovanom okruhu, dokonca po jednej z ulíc môjho detstva, nemohol chýbať.
Nebežal som len na 1.ročníku kvôli zraneniu, predvlani som skončil v kategórii do 40rokov druhý, vlani som sa s touto kategóriou rozlúčil víťazstvom.
Napriek tomu, že „jakubovský“ víkend beriem vždy predovšetkým hodovo a pred pretekmi toho zrovna moc nenaspím:-), nič to nemení na skutočnosti, že keď sa v nedeľu postavím na štart, chcem podať čo najlepší výkon. Predsa len, doma je doma a nič na tom nemení ani skutočnosť, že obliekam dres klubu ŠKP Čadca.
Všetko chce svoj čas a hoci okolnosti chcú zatial ináč, som presvedčený, že po prvých desiatich rokoch, keď som za Kysucké Nové Mesto pretekal a ďaľších dvadsiatich rokoch v iných oddieloch na celom Slovensku opäť raz budem reprezentovať aj klubovo mesto, kde som začínal a kde som naozaj doma.
Uplynulú nedeľu sa v ideálnom bežeckom počasí aj vďaka prideleniu majstrovstiev Slovenska v cestnom behu na 10km zišla doteraz najkvalitnejšia konkurencia, čo sa prejvilo aj na výkonoch. Suverénne najrýchlejší bol poliak v drese JM Demolex Bardejov Jakub Burghard, ktorý zvíťazil s minútovým náskokom v novom traťovom rekorde 30:24min pred majstrom Slovenska Imrom Magyarom (31:25min) z AC Nové Zámky a martinčanom v drese Obalservis Košice Mirom Vankom. (31:31min)
Po napriek nie práve bežecky pohodových dňoch som sa na štart ako vždy tešil a veril, že sa pred Rajeckým maratónom opäť naladím na tú správnu strunu.
Od začiatku som sa sústredil na pocity a zároveň kontroloval, ako si počínajú moji súperi v kategórii nad 40rokov + štvornásobný víťaz Bežeckej ligy Žiliny Miro Neslušan, ktorému sa obhajobu víťazstva v tomto ročníku snažím trochu sťažiť:-). Medzi najväčších konkurentov vo svojej kategórii som považoval Roba Rolka, poliaka Janusza Sarnického a moraváka Rosťu Kolicha. Už po prvom kilometri som však nezaregistroval v mojej blízkosti Rosťu a aj Janusz začínal po 2.km mierne zaostávať. Po treťom kilometri (9:45min) som sa ocitol v skupinke, v ktorej okrem Roba boli mladší Michal Kavacký, Rasťo Galovič a junior Matej Fedák, pár metrov pred nami Juraj Vitko, Štefan Sumerling a Rasťo Najdek. Do piateho kilometra (16:18) sa nič podstatné nemenilo, len asi na 4.km začal zaostávať aj Michal a dotiahli sme sa na Števa a Rasťa.

Bol som príjemne prekvapený celkom kvalitným medzičasom a tým, že mi nasadené tempo nerobí väčšie problémy. Vedel som, že ak chcem vo svojej kategórii zvíťaziť, musím sa vysokým tempom pokúsiť striasť Roba Rolka, ktorý býva v závere rýchlejši. Prevzal som teda iniciativu a skupinku potiahol, až kým sme sa nedotiahli na Juraja Vitka. Chvíľku bežal Juraj s nami, potom sa mu podarilo opäť si pár metrov urobiť náskok. Zopár krát som sa pokúsil o trhák hlavne Robovi aj ja, avšak neúspešne.Od siedmeho kilometra strácal aj Rasťo so Števom. O víťazstve v mojej kategórii nad 40rokov Robo rozhodol sto metrov pred vbiehaním do posledného kilometra, keď na jeho zrýchlenie som už nemal dostatok síl reagovať. Do záverečného okruhu som bežal s malým odstupom zmierený s druhým miestom vo svojej kategórii po boku juniora Mateja Fedáka a Rasťa Galoviča, ktorí ma tiež nakoniec v závere prefinišovali, hoci Rasťo len tesne a v rovnakom čase ako ja.
To ma však vôbec netrápi, nikdy som sa necítil šprintérom, vo veteránskom veku už o to ani nemám záujem:-). Teší ma, že som mal z Kysuckej desiatky veľmi dobrý pocit, nakoniec, z troch doterajších štartov na nej som dosiahol najlepší výkon (33:04min) práve v tom zatial poslednom -oproti tomu spred dvoch rokov o 12sekúnd, vlaňajšiemu dokonca o 50.

Po pretekoch hody pre mňa pokračovali nedeľným kultúrnym programom na námestí, počas ktorého a po ňom som si do neskorého večera (či skôr skorého rána...?) stihol vytvorilť iný, tentokrát už nebežecký osobák... :-)

Verím, že pred blížiacim sa Rajeckým maratónom budúcu sobotu, na ktorý sa ako vždy teším a cítim sa opäť fajn, je to dobré znamenie.
Výsledky Kysuckej desiatky +Foto

Každá skúsenosť je dobrá...

2009-07-17T12:46:00.001-07:00

Je pravda, že sa občas nechám nahovoriť na všeličo a rád skúšam, čo som ešte neskúsil. Páčia sa mi totiž nové výzvy a keď sa naskytne vhodná príležitosť, rád ju využijem. Takou bolo na záver mojej prvej časti sezóny, v ktorej som hlavne v poslednom období toho absolvoval dosť, 3.kolo českej atletickej ligy v Třinci a 3000m steeplechase - beh cez prekážky.
Ako chlapci sme si na štadióne preskakovanie či naskakovanie prekážok, ako sme to videli v televízii počas prenosov, skúšali. Odvtedy však, ako som sa začal venovať chôdzi, už nikdy. Nieto vodnú priekopu. Ak, tak maximálne preskok cez potoka v lese počas bežeckých výklusov.
Preto som si nevedel predstaviť, ako budem prekážky v Třinci prekonávať.

Po príchode na štadión, na ktorom som ako 16ročný na atletických majstrovstvách ČSSR vytvoril v chôdzi na 10km čs.rekord mladšieho dorastu výkonom 45:30,4 min a o dva roky na ňom získal svoj druhý chodecký juniorsky titul M-ČSSR, som sa prezliekol a šiel sa pozrieť k vodnej priekope.

Potešilo ma, že za prekážkou je pod vodou umelý povrch a nie beton, ako na škvárovych dráhach. Hlavou mi preblesklo, ako ďaleko musia špičkoví bežci skákať, keď došľapujú až za vodnú priekopu, alebo si len namočia kotníky a ďaľším krokom sú už na suchu....
Skúšať, ako ju budem zvládať, ma ani nenapadlo, len by ma to pred pretekmi asi zneistilo ešte viac a na štart by som sa možno ani nepostavil.:-).

Nechal som to na „ako bude, tak bude", snáď sa nejako za ňu dostanem, keď k nej prvýkrát v pribehnem.
Asi desať minút pred štartom mi doniesol predseda klubu TJ TŽ Třinec, za ktorý v tejto sezóne hosťujem, na výber zo štyroch tretier. Na prvý pohľad mi veľkosťou sedeli jediné, tie som si aj vyskúšal a bol rozhodnutý v nich bežať. Tretry som mal na nohách obuté prvýkrát od roku 1983. :-)
Až do chvíle, kedy som si tesne pred štartom nevyskúšal naskakovanie na prekážku, som bol celkom v pohode a žartoval. Po prvom pokuse, pri ktorom sa mi vďaka náskoku na chodidlo trochu šmyklo, ma však humor prešiel, zneistel som a uvedomil si, že to bude omnoho ťažšie, ako som si myslel. Chalani, takisto sa pred štartom rozoskakujúci, sa mi pred štartom ešte snažili poradiť. To už som však vedel, že ťažko z toho niečo využijem. Bol som už pred tým rozhodnutý neriskovať a radšej nedobehnúť, ako by som sa mal zraniť.
Po prvých metroch po výstrele som sa teda pochopiteľne nesústredil na svoje tempo či výkon, ale čakal na prvú prekážku po 200 metroch, ktorú som naskočením celkom úspešne zvládol. Len čo som si stačil vydýchnuť, že ju mám šťastne za sebou, bola predo mnou za cieľovou zákrutou ďalšia. Keďže som bežal stále v klbku bežcov, ktorým preskakovanie nerobilo problémy, bál som sa, aby som im nezavadzal a neohrozoval ich. Trochu som teda spomalil a skrátil krok, ale tým aj rýchlosť. Hoci sa mi na ňu podarilo naskočiť a skočiť dole, bol bol som rozhodnutý ďaľšie zvládať bezpečnejšie, aj keď omnoho pomalšie. Ďaľšiu som už preliezol pomocou rúk a odrazením z ľavej nohy s dopadnutím na pravú.
Po týchto dvoch suchých prekážkach bola zrazu predo mnou tá s vodnou priekopou. Sám som bol zvedavý, čo mi inšktint tesne pred ňou prikáže. Keďže som zas pred ňou spomalil a stratil rýchlosť, na nejaké naskočenie som už nemal pomyslenie. Jednoducho som ju preliezol, postavil sa na kraj za ňu a snažil sa skočiť čo najďalej. Po doskoku po kolená som z nej vybehol a pokračoval. Po pár metroch v polovici cieľovej rovinky však už bola ďalšia bez vody.. Až vtedy som si uvedomil, na čo som sa to vlastne dal. Hlavou mi preletelo, že v každom 400 m okruhu sú štyri suché prekážky plus jedna s vodnou priekopou, spolu ich je teda počas siedmych okruhov 35....A ja som len v druhom.....
Hoci som vedel, že žiadny oslňujúci výkon:-) nepodám, napokon, ten som určite ani nečakal, bol som rozhodnutý nevzdať. Našiel som si síce pomalý, ale celkom bezpečný spôsob zdolávania prekážok, ostatné už bolo na bojovnosti dobehnúť a mať to čo najskôr za sebou. Výkonom 11:21,69min som nakoniec dobehol desiaty a získal jeden ligový bod.:-)
Je veľmi pravdepodobné, že sa už na štart steeplu nepostavím.

Som však veľmi rád, že som si vyskúšal, aká je to náročná atletická disciplína, hoci možno na prvý pohľad vyzerá celkom jednoducho...Vlastne ako všetko u niekoho, kto to niečo vie....

....Maratón v televízii v tempe 3 min/km napokon tiež vyzerá veľmi jednoducho....A je to výkon na úrovni 2:07hod...

Repete z vlaňajška, ale o deväť minút rýchlejšie...

2009-07-03T03:24:00.000-07:00

Keďže som si stále akosi nenašiel čas na pár riadkov svojich dojmov 100vky v Torhoute, zatial aspoň to podstatné v rozhovore pre kysucký regionálny týždenník. Zhodou okolností, o deväť minút rýchlejší čas mi vyniesol presne také isté umiestnenia, ako vlani na SP a ME v Targuinii...

......................................................

Ako sme už informovali, atlét ŠKP Čadca, olympionik Peter Tichý skončil vo Svetovom pohári a neoficiálnych majstrovstvách sveta v behu na 100 kilometrov v Belgicku osobným rekordom 7:12:38 na 16. mieste. V rámci majstrovstiev Európy skončil na 12. mieste. V kategóri nad 40 rokov skončil štvrtý. Úspešnému vytrvalcovi sme položili niekoľko otázok.

Ako dlho si sa pripravoval na majstrovstvá sveta?

-Vlastne už od od novembra minulého roku, ako som dobehol svoju prvú stovku v Taliansku.V zime som sa snažil nabehať potrebné množstvo kilometrov, čo je prvým predpokladom úspešného výsledku. V sezóne som behal veľa pretekov, aby som sa zrýchlil. Tak isto kvalitný dom potrebuje najprv pevné základy, bez ktorých nemôže stavať ani prvé, nieto druhé poschodie.

.
Bežalo sa v noci. Už si niekedy takto bežal?

-Z diskotéky kedysi možno áno, v pretekoch to však bolo prvýkrát. Večer som najneskoršie súťažil na MS juniorov v Aténach v roku 1986. Štart chôdze na 10 kilometrov bol v noci o štvrť na jedenásť.

Aké si mal medzičasy, popíš priebeh behu. Aká bola trasa?

-Pretekalo sa na piatich 20 kilometrov dlhých okruhoch. Trať bola rovinatá s minimálnym prevýšením. Od štartu som sa držal v konkurencii 210 mužov z 28 krajín v čelnej skupine, keď medzičas na 5km sme mali 19:42 min. Cítil som sa veľmi dobre, napriek tomu som po vlaňajšej skúsenosti trochu spomalil. Každým medzičasom po piatich kilometroch som bol milo prekvapený, v akej pohode udržujem tempo 4 minúty na kilometer. Dvadsiatym kilometrom (1:20:15) i métou maratónu 42 195m (2:48:48h) som prebehol na 13. mieste, takisto aj päťdesiatkou za 3:21:00hod. Bežal som v pohode a naďalej s rezervou, povzbudilo ma, že som sa postupne prepracovával dopredu. Na 60. kilometri som medzičasom 4:03:17hod. prebehol na 7. mieste, dokonca pred majstrom sveta G.Calcaterrom (nakoniec skončil tretí). V tom momente mi preblesklo hlavou, že aj šampióni niekedy nemajú svoj deň. Po pár kilometroch som sa dostal aj pred najlepšieho českého bežca Daniela Orálka, vlaňajšieho víťaza Kysuckého maratónu. Vtedy som bol v celkovom poradí šiesty ako tretí európan. Od 70. kilometra som však začal predsa len pociťovať úbytok síl, okrem iných pretekárov sa na mňa dotiahol aj opäť "prebudený" Calcaterra. Presne po šiestich hodinách som mal na konte 85,7km. Spomenul som si na stovku spred dvoch mesiacov v Nitre, kde som v medzičase vytvoril slovenský rekord v 6hodinovke výkonom 84,492km. Do posledného 20 kilometrového okruhu som vbiehal už so známkami únavy, opäť na 13.mieste, s cieľom hlavne dokončiť, keď už nie výkonom pod sedem hodín, nad ktorým som pôvodne uvažoval, tak aspoň v osobnom rekorde.Ten sa mi nakoniec, hoci ma predbehli ešte ďaľší traja bežci, podarilo výkonom 4:12:38hod. zlepšiť o necelých deväť minút.

.
Máš pocit, že keby si nebežal Kysucký maratón, dosiahol by si lepší čas?

-To je veľmi ťažká otázka. Možno áno, možno nie. Určite to nebolo najideálnejšie riešenie. Avšak musím hľadieť aj na to, že mám rodinu a vlastne žiadny stabilný finančný príjem. Aby som si mohol dovoliť štartovať na podujatiach najvyššieho svetového rangu, musím občas behať po pretekoch viac, ako by som si možno predstavoval. Navyše Kysucký maratón je domáci maratón, chcel som štartovať.

Aká bola atmosféra?

-Úžasná a fantastická. Preteky sa konali v rámci 30. ročníka "Flanders night", keď na nohách bol celý región. Okrem SP + ME na 100km sa bežal aj maratón a 10km s počtom vyše tisíc štartujúcich, ďaľších niekoľko tisíc ľudí sa zúčastnilo stokilometrového nočného pochodu celým regiónom, so štartom i cieľom na námestí v Torhoute. V centre mesta, ktorým sme prebiehali, to vyzeralo ako na Silvestra, prebiehali koncerty, ľudia sa bavili a hodovali. Nám bežcom pripravili fantastickú atmosféru, porovnateľnú snáď aj s cyklistickou Tour de France. Naozaj niečo fantastické.

.
Ako si sa cítil na druhý deň? Kedy si po stovke absolvoval ďalšie preteky?

-Oproti minuloročnej novembrovej stovke v Taliansku som bol v neporovnateľne lepšej pohode. Samozrejme, že dolámaný a ubolený som bol, ale nie tak ako vlani. Už o tri dni po návrate domov som bol schopný bežať ďaľšie preteky na behu olympijského dňa. 1km som zvládol za 3:03min, keď som dobehol na celkovom 5. mieste a v kategórii nad 40 rokov druhý.

.
Aké ďalšie preteky ťa ešte čakajú v tomto roku?
-Nebudem nič znásilňovať, z maratónov chcem bežať ešte Rajecký maratón a MMM v Košiciach, potom M-SR v behu na 50km v Žiline a medzitým aj kratšie preteky.
.
Kde budú majstrovstvá sveta na budúci rok? Zúčastníš sa ich?

-Najbližšie MS+ME budú budúci rok v novembri na Gibraltare. Pochopiteľne, chcel by som na nich štartovať, ale všetko bude záležať od okolností a zdravia. Mám rodinu a manželku, ktorá tiež už má pochopiteľne niekedy dosť môjho zanietenia a fanatizmu k niečomu, čomu sa venujem na úkor iných aktivít, ktoré by mi domov doniesli aj niečo viac ako len moje duševné uspokojenie. Ak by som neveril, že mám na to byť v tej najužšej svetovej ultramaratónskej špičke, vykašľal by som sa dávno na to. Ako sa však poznám, viem, že aj teraz budem bojovať ďalej. Hoci som sa už naučil pomoc neočakávať, trochu mi je ľúto, či mám skôr dôvod na úsmev, prečo "nemôžem" dostať podporu od miest, ktoré svojim spôsobom vo svete reprezentujem. V Čadci, hoci som členom klubu v meste, nie som občanom, v Kysuckom Novom Meste síce občanom som, nereprezentujem však mestský klub... O to viac si cením pomoc mojich najvernejších sponzorov, vďaka ktorým som okrem svojej rodiny dosiahol zatiaľ na 12.miesto v Európe a 16. na svete.

Ďakujem za rozhovor. ( Zhováral sa Alojz Stráňava )
Zdroj : e-kysuce.sk

Kysucký maratón - šesť dní pred 100vkou

2009-06-26T00:30:00.000-07:00

Po ročnej pauze, keď som vlani kvôli zraneniu chýbal, som sa na štart Kysuckého maratónu postavil po siedmykrát. Po piatom mieste v roku 2002, štyroch druhých miestach 2003, 2004, 2005, 2006 sa mi pred dvomi rokmi podarilo „doma“ konečne“ zvíťaziť a splniť si jedno z bežeckých predsavzatí.
Tentokrát som v Čadci vzhľadom blížiaceho štartu SP a ME v behu na 100km v Torhoute, ktoré ma čakali už o 6 dní, nemal však v žiadnom prípade v úmysle bežať naplno.
V posledných dňoch som sa navyše vôbec necítil dobre a preto bolo mojim cieľom hlavne sa dobre pred 100vkou naladiť. Domáci Kysucký maratón bol na to vhodná príležitosť, iný by som určite nebežal.
Keďže som po prvýkrát na KM patril vekom do kategórie nad 40rokov, ktorá nieje o nič ľahšia ako "hlavná" do 40rokov, s najvyššími ambíciami som určite nenastupoval. Najväčším favoritom v nej bol poliak Jaroslaw Janicki, štyrikrát druhý na SP a ME v behu na 100km, druhým bol ukrajinec Kosťa Železovov, ktorý sa na Kysucký maratón pripravoval mesiac vo Vysokých Tatrách. Reálne som svoje ambície zhodnotil na tretie miesto v kategórii, mladší bežci, kde sa takisto zišla veľmi silná konkurencia, ma v tej chvíli nezaujimali. Predsa len, naťahovať sa s Mulugetom Serbessom, Bogdanom Dziubom či Norbertom Perselym nemalo vzhľadom k mojim prioritam žiadny význam..
Začal som preto trochu pomalšie a čakal, ako budú po predchádzajúcich nepohodových dňoch nohy reagovať.

Do 20.km (1:16:01hod) som sa držal v skupinke s Pavlom Horákom a Josefom Sieglom celkom v pohode, občas sme sa hlavne s Pavlom proti silnému vetru prestriedali. Keďže Pavel bol aj mojim súperom v kategórii, sústredil som svoje úsilie na neho a Josefa, ktorého som síce nepoznal, ale predpokladal, že je štyridsiatnik. Že je už päťdesiatnik, som sa dozvedel až v cieli. Klobúk dolu pred jeho výkonom 2:41hod.
Vo vedúcej skupine pred nami, v ktorej boli všetci favoriti o hlavnú cenu v absolútnom poradí, boli aj štyridsiatnici Jaroslaw s Kosťom, s odstupom my traja.
Najprv nám vedúca skupina dosť ušla, prekvapilo ma však, že ďalej sa už nevzďaľovala… Dokonca, keď z našej skupinky začal zaostávať Pavel, sme ju s Josefom sťahovali.
Na 1/2M (1:20:10h) bola skupinka pred nami asi 150m. Po obrátke začal zaostávať za mnou aj Josef a ja som vedel, že za normálych okolností svoje tretie miesto M40 bez problémov udržím. Cítil som sa totiž veľmi dobre.Na 28.km som mal stratu na najlepších 1:40min, vedel som však, že určite bežia zadržane a o víťazstvo a prémiu 1000eur to ešte len rozbalia.
Tak sa stalo. Dvojnásobný víťaz Kysuckého maratónu 2003, 2004 a tohtoročný majster ČR v maratóne pôvodom etiópčan, žijúci už 10 rokov v Prahe Mulugeta Serbessa s Bogdanom Dziubom zvládli druhú polovicu na úrovni 1:10hod...
Ja som si bežal naďalej svoje a nemal v úmysle sa pred blížiacou 100vkou šťaviť, tretie miesto v takisto silnej M40 konkurencii ma úplne uspokojilo.

Avšak až dovtedy, kým som pred sebou nezbadal Kosťu Železova, ako sa k nemu približujem. Vyprovokovalo ma to predsa len k zrýchleniu, úseky od 25-30km som prebehol za 17:11min. a 30-35km, v ktorom som Kosťu dobehol a predbehol , za 17:50min.
Posledné kilometre mi na rozdiel iných rokov ubiehali celkom rýchlo. Aj obec Raková, ktorá sa mi vždy zdala na spiatočnej ceste dvakrát dlhšia ako v prvej polovici, mi ubehla celkom pohodovo. Asi aj preto, že som bol už mysľou o šesť dní ďalej, na SP a ME v behu na 100km v Belgickom Torhoute.
Na štadión som dobehol nakoniec na celkovom 6.mieste, vo svojej kategorii presne tak isto ako štyrikrát pred tým druhý, tentokrát však už o katégóriu o jeden krížik vyššiu:-), čo mi nakoniec vynieslo aj titul majstra SR veteránov od 40-50rokov. Bonusom, avšak oveľa viac potešiteľným, je dovolenkový pobyt v Chorvátsku od CK Jomatour pre najlepšieho Kysučana, ktorý určite rád v auguste využijem.

Výsledky Kysuckého maratónu 2009 + Foto

kým si nájdem čas na pár žvástov o 100vke, zatial krátko o nej tu

Záhorácka dvadsiatka - kedysi sviatok....Dnes?

2009-06-09T01:00:00.000-07:00

Záhorácka dvadsiatka bola kedysi nielen československým chodeckým sviatkom, ale aj sviatkom celých Búrov, ako sa familiárne hovorí Borskému Mikulášu.
Uplynulú sobotu si zapísala už štyridsiatu kapitolu, pri ktorej som nechýbal ani ja, zhodou okolností v tomto roku tiež štyridsiatnik :-).
O tom, že sa opäť postavím na štart hlavnej kategórie mužov na 20 km, by ma pred pár mesiacmi ani nenapadlo uvažovať.
Vďaka hosťovaniu v českej lige som však nejaké tréningové kilometre zamerané na techniku nachodil a tak som sa pred dvomi týždňami rozhodol, že okrem ligovej dvadsiatky v Olomouci si skúsim, keď už ide o jubilejný ročník práve tej Záhoráckej a zároveň aj o M-SR, ešte jednu.

A nakoniec, ešte jeden dôvod ma na štart jubilejnej Záhoráckej dvadsiatky lákal. Práve v Borskom Mikuláši som s chôdzou na medzinárodnej úrovni ako pätnásťročný chlapec začínal presne pred štvrťstoročím.

Pri tejto príležitosti som sa rozhodol pripomenúť si pár vetami každý so svojich štrnástich štartov. Ten posledný, ako som si až večer doma všimol, s akoby symbolickým štartovým číslom, ktoré som úspešne doniesol aj do cieľa:-)
.

1984 - Dovtedy som tieto významné preteky na Záhorí sledoval len v televízii, preto som sa na svoj prvý štart nesmierne tešil. Len týždeň predtým som si vo svojej premiére na 5km trati v Dubnici nad Váhom výkonom 23:35min vytvoril kvalitný osobný rekord a tak som na Záhorie cestoval správne naladený. Vo fantastickej atmosfére, keď popri celej trati na 1613m okruhu povzbudzovala všetkých snáď celá dedina, som zvíťazil výkonom 23:06min.

1985 – Po druhýkrát som cestoval na Záhorie už ako favorit svojej kategórie s cieľom zlepšiť traťový rekord na 5km. Preteky som takticky trochu nezvládol, keď som vo veľkej horúčave od štartu nasadil veľmi vysoké tempo, ktoré som pochopiteľne až do cieľa neudržal. Hoci som s prehľadom zvíťazil, výkonom 23:03min. mi traťový rekord rumuna Giorgia Fraceteana ušiel o pol minúty.
.

1989 – po neúčastiach v rokoch 1986,1987 a 1988, kedy som ako československy juniorsky reprezentant v rovnakom čase vždy štartoval na pretekoch v Norskom Fredrikstadte, som sa ako vojak základnej služby v ASVŠ Dukla B.Bystrica postavil na svoj prvý štart v Borskom Mikuláši na 20km. V rekordne obsadenom štartovom poli som do cieľa prišiel trinásty výkonom 1:33:21hod.

1990 – po ukončení vojenčiny v Dukle som trochu nešťastne prestúpil do klubu na východe Slovenska – TJ Slavoj Poľnohospodár Trebišov a po treťom mieste na M-SSR v Dudinciach na 50km som ma M-SSR v Borskom Mikuláši prišiel do cieľa v čase 1:27:52h tiež ako tretí, v celkovom poradí šiesty.
.

1991 – po krátkej nešťastnej anabáze v Trebišove som sa na ďalší ročník Záhoráckej 20tky postavil v drese TJ VŠT Košice. Po predchádzajúcich troch 20tkach v Olomouci (1:28:10h), Dubnici (diskv. na 18.km) a v Maďarskom Ozde (1:29:14) som tesne po 10.tom kilometri bez šance na kvalitný výsledok vzdal..

1994 – na štart som sa postavil vo veľkej forme rovno po sústredení na Štrbskom plese, kde som sa pripravoval nielen na medzištátne stretnutie v Livorne, ale hlavne na ME v Helsinkách. Od začiatku som šiel na osobný rekord a po 10. kilometri (42:03min) som bol na 14.km diskvalifikovaný.

V Livorne som si o týždeň neskôr na 35km trati vytvoril doteraz platný osobný rekord 2:35:37h, keď od 10-30km som šiel 20km za 1:27:11h

1995 – šesť dní po 50tke v Nemeckom Bopparde (3:59:20h) som v ďaľšom štarte na Záhorí dosiahol svoj doteraz druhý najlepší výkon kariéry 1:25:29h a obsadil 4.miesto.
.

1996 – posledný štart pred OH v Atlante som bral viacmenej už v rámci prípravy na 50km, v úmornej horúčave som do cieľa dopochodoval časom 1:29:14hod. na 6.mieste, v rámci M-SSR piaty.

1997 – prvú svoju diskvalifikáciu na Záhoráckej dvadsiatke som pocítil práve v tomto ročníku. Po vydarenej jari zavŕšenej 2.miestom na SP družstiev a svojim druhým najrýchlejším časom kariery 50km (3:51:30) som bol po krátkom oddychu na začiatku prípravy na MS v Aténach a na štart som sa postavil len preto, že to bola Záhorácka....

Pri absolútne zlých pocitoch z pohybu ma po 10.km (45:20min) za nedostatky v technike z trate stiahli po troch napomínaniach rozhodcovia, čo ma vôbec nemrzelo...Skôr naopak:-)

1999 – druhá diskvalifikácia na Búroch ma už mrzela, o to viac, že som bol po SP v Mezidone pri chuti a cítil sa dobre. Na rozdiel predchádzjúceho môjho štartu na Z-20tke som šiel aj na celkom slušný výkon a umiestnenie. Z trate som musel nedobrovolne zísť po 10.km (43:19min).
.

2000 – po rozpade klubu v Košiciach som mal v roku OH v Sydney úplne iné starosti ako uspieť v Borskom Mikuláši. „Vďaka“ môjmu ďaľšiemu klubu ŠK Hitec B.Bystrica a jeho postoju som sa celú zimu a jar psychicky trápil a tak vyzeralo aj moje vystúpenie v Borskom Mikuláši. Na 5.km som rezignovane vzdal. Našťastie, nie v boji o kvalifikáciu a účasť v Sydney.

2003 – o tom, o čom som sníval ako chlapec, sa mi splnilo vo svojich 34.rokoch na 34.ročníku Záhoráckej dvadsiatky. V príprave na svoje tretie MS v Paríži som sa dočkal víťazstva, keď som do 18.km bojoval plece pri pleci s víťazom predchádzajúcich dvoch ročníkov J.Malysom. Necelé dva kilometre pred cieľom som vycítil šancu na víťaztvo, v hlave sa mi premietlo, o čom som kedysi sníval takisto ako snáď každý mladý československý chodec a skúsil ešte zrýchliť...

V Cieli som som si, hoci priemernym výkonom 1:29:54h, mohol pocit z víťazstva vychutnať.
Jednoducho, aj detské sny, ak im človek verí a má stále pred očami, sa skôr či neskôr zvyknú niekedy naplniť....

2005 – ak by som mal medzi všetkými svojími výkonmi na Záhoráckej dvadsiatke vybrať jeden, ktorý ma prekvapil najviac, tak práve ten v roku 2008. Chôdzi som sa venoval už len sporadicky, keď som mal chuť si po náročných bežeckých maratónoch zachodiť. Po celotýždňovom stierkovaní a maľovaní bytu som sa na štart postavil bez väšších ambícii, hlavne si schuti zapretekať. Od začiatku som sa cítil fyzicky, prekvapene aj pohybovo technicky dobre a vyrovnaným tempom cca 4:30min/km som do cieľa dopochodoval výkonom 1:30:17hod na celkovom, aj rámci M-SR piatom mieste.
.

2009 – čože už povedať o svojom poslednom štarte. Vlastne som ním začal.

Snáď len toľko, že Záhorácka dvadsiatka prešla za 40 rokov svojej rôznymi krivkami, keď mala svoje hviezdne obdobia, ktoré vyvrcholili tesne pred nežnou revolúciou v novembri 1989, v roku olympijského víťazstva Joža Pribilnca.

Postupne začala aj vplyvom celospoločenskej situácie úroveň klesať, až sa dostala na na bod, keď boli obavy o jej zachovanie. Dôkazom, a chcem veríť, že len dočasnej krízy nielen Záhoráckej dvadsiatky, ale aj malej základne slovenskej chôdze je len (hrozivých) šesť slovenských mužov na štarte a moje 5.miesto (1:37:39) na M-SR. Za mnou skončil výkonom 1:43:07h už len ako Zdeno Medera.

Aby som však končil pozitívne, dve veci ma v sobotu potešili.

Jednou z nich je aj kedysi úspešný žiak i dorastenec Matej Tóth, ktorý si aj po slovenskom rekorde na 50km v Dudinciach udržuje stabilne vysokú výkonnosť a bolo radosť pozerať na jeho pohodový chodecký prejav.

Druhou je oproti minulým rokom konečne zvýšený počet detí.

Možno práve spomedzi nich raz vyrastie, ak už aj nie rovno druhý Pribilinec, tak aspoň víťaz Záhoráckej dvadsiatky. Aj to budem považovať za úspech. Bude to totiž znamenať, že Záhorácka dvadsiatka, na ktorej som medzinárodnú chodeckú kariéru začínal a kde sa mi po osemnástich rokoch splnil jeden z detských snov, prežila najhoršie......

...A po najhoršom musí byť už len lepšie...:-)

História+najlepšie výkony Záhoráckej dvadsiatky 1970-2008

Foto Z-20tky 2009

23.máj 1979 - 23.máj 2009 = 128911 km

2009-05-26T12:08:00.001-07:00

Nikdy som si nepotrpel na oslavy narodenín, hoci aj okrúhlych, aké som napríklad v zdraví oslávil v marci. Oslavovať 40 rokov života mi pripadá totiž smiešne. Okrem toho, že sa ich človek dožije, sa vlastne ničím výnimočným pričiniť nemusí. Podobné oslavy považujem však ako každý slovák za dobrý dôvod posedieť si v rodinnom kruhu, vypiť si a zabaviť sa. Osobne nič viac.
Oveľa viac považujem za dôvod oslavovať niečo, o čo sa musí človek pričiniť vlastnými silami či schopnosťami. Či už úspechy v škole, práci, ak ostanem pri športe, tak významné víťazstvá alebo osobné úspechy v podobe umiestnení či osobných rekordov.
Verím, že na športové bilancovanie mám ešte času dosť, hoci viem, že najsvetlejšie obdobie, teda určite aspoň to chodecké, mám už niekoľko rokov za sebou.
Nič však nebráni, pokiaľ mi to zdravie dovolí, aby som mal z chôdze či behania takú istú radosť ako pred tridsiatimi rokmi, keď som s atletikou začínal. Všetko je o motivácii a cieľoch, ktorými nemusia byť vždy len výkony.
A práve na týchto tridsať rokov, počas ktorých som v tréningu či pretekoch k dnešnému dňu nabehal a nachodil 128911km a absolvoval viac ako 500 pretekov, po ktorých si v zdraví môžem dávať stále aj výkonnostné ciele, si osobne radšej pripíjam ako na oslavu narodenín....

Chodecká Trojkoruna 2009

2009-05-16T07:09:00.000-07:00

O tom, že budem štartovať na chodeckých pretekoch Praha-Brandýs som bol rozhodnutý hneď na druhý deň po bežeckej 100vke v Nitre. Cítil som sa až prekvapivo dobre a na chodeckú zmenu sa opäť tešil.
O tom však, že budem štartovať nie na jedných, ale hneď troch ani nie 24hodín po sebe následujúcich chodeckých pretekoch, navyše necelý týždeň po stovke, som ešte pár dní pred tým ani netušil...
Najprv mi v utorok napísal Zdeněk Simon, atletický manažér a organizátor chodeckých pretekov Žižkovská desiatka, či by som sa nezúčastnil aj na jeho pretekoch. Prečo nie? Tak či tak prídem do Prahy o deň skôr, aspoň sa pred Brandýsom dobre rozchodím , povedal som si.
V stredu mi prišiel od Zdeňka daľší e-mail a v ňom, či ma neláka celá „Trojkoruna“ – seriál troch po sebe nasledujúcich chodeckých pretekov na 10km – 1.5.v Děčíne na dráhe, 2.5. Žižkovská desiatka na okruhu a 3.5.na trati z Prahy do Brandýsa.
V prvom momente som nad tým moc neuvažoval, cítil som sa však naozaj dobre a asi aj preto ma moc Zdeněk presviedčať nemusel. Spať som kde mal, navyše mi Zdeněk ponúkol, že ma do Dečína a späť do Prahy odvezie autom.

Prečo teda nespojiť príjemné s užitočným a namiesto voľného chodenia doma si nezapretekať na troch podujatiach, kde som nikdy neštartoval ani ako chodec?

O umiestneniach som nerozmýšľal vôbec, mojou prioritou bolo hlavne čo najlepšie sa „naladiť“ na nedeľný Brandýs, ktorý bol súčasťou 1.ligy a kvôli ktorému som do Prahy mal cestovať.
Takže v krátkosti k jednotlivým „tretinám“ chodeckej Trojkoruny...

1.5. – Děčín. – na štarte sa nás vzhľadom k tomu, že preteky na rozdiel od Žižkovskej desiatky a Brandýsa neboli súčasťou žiadnej ligy, zišlo len desať. Na všetky tri preteky v rámci Trojkoruny odvahu našlo spolu so mnou nakoniec len 5 chodcov.
Medzi svojich najväčších , ak to mám nazvať konkurentov v rámci celej trojdielnej série, som pred štartom na základe prihlášok zaradil mladých nádejných chodcov Jakuba Zajíca a Antona Kozelku.
Od štartu som šiel na pocity a bol zvedavý, na aký výkon a umiestnenie mi to bude stačiť. Prvý kilometer tesne nad 5minút bol síce najpomalší zo všetkých následujúcich, ale mne sa moc pomalý nezdal. Preto som šiel s odstupom asi 20metrov na štvorčlennú skupinku, v ktorej boli Jakub Zajíc, Martin Nedvídek, Antonín Kozelka a Miloš Dušek.

Postupne som sa však rozišiel a dotiahol sa, po štvrtom kilometri začal zaostávať Miloš Dušek, chvíľu na to aj Tono Kozelka. Piatym kilometrom som prešiel na čele už sám s Jakubom Zajícom v mezičase 24:27min a začal veriť, že o víťazstve sa rozhodne práve medzi nami. Jakub sa mi snažil robiť trháky a občas sa mi asi na 20m vzdialil, viac už však nie. Keďže sa mi išlo čím ďalej lepšie a od rozhodcov som nemal žiadne napomínanie za techniku, skúsil som na ôsmom kilometri zrychliť ja. Deviaty kilometr za 4:38min Jakub nezachytil a neostávalo mu, ako sa zmieriť s druhým miestom. Do cieľa som dopochodoval za 48:20,8min so 45 sekundovým náskokom, čo znamenalo dobrú východiskovú pozíciu pred druhým dielom v Prahe na Žižkove.
2.5. – Žižkov - po pretekoch v Dečíne som začal uvažovať už aj o umiestnení a pochopiteľne aj o víťazstve celej Trojkoruny, zároveň však myslieť hlavne na nedeľu a „ligový“ Brandýs. Preto bolo mojou sobotnou prioritou držať sa takticky Jakuba Zajíca a čo najšetrnejším spôsobom si ustrážiť trištvrte minútový náskok z Děčína. Naplno som mal v úmysle ísť až v nedeľu, kde sa už šetriť nebolo prečo.
Na štart Žižkovskej desiatky, ktorá bola zároveň aj súčasťou 2.ligy, sa už zišla kvalitnejšia účasť na čele s olymionikmi Milošom Holušom a Jirkom Malysom. Keďže Jirko Malysa je zároveň trénerom Jakuba, pochopiteľne mal záujem, aby sa ma pokúsil poraziť a zrovnať môj náskok. Netajil sa tým pred štartom a ani v samotných pretekoch si zopár vtipne „podpichovačných“ :-) slov neodpustil. Začiatok a prvé dva kilometre boli veľmi pomalé, čo mi pochopiteľne vyhovovalo. Strážil som si Jakuba a zároveň mi tempo nad 5min/km pomohlo dobre sa rozchodiť. Od štvrtého kilometra sme ostali v skupinke už len štyria, okrem mňa Miloš, Jirko a Jakub. Cítil som sa veľmi dobre a hoci sa od tretieho kilometra prudko zrýchlilo, na piatom za 23:45min som bol presvedčený, že sa Jakubovi striasť ma nepodarí. Keď začal na siedmom kilometri zaostávať, bolo už len otázkou času, o koľko sa mne podarí zvýšiť náskok z piatkového Dečína.

Nakoniec som bol do posledného okruhu v hre o celkové víťazstvo a až napomienka v poslednom kilometri rozhodla, že som sa uspokojil s 3.miestom. Napriek tomu som svoj náskok pred Jakubom, ktorý v posledných dvoch kilometroch úplne rezignoval a do cieľa prišiel časom 48:51min, zvýšil na vyše tri minúty.

Výkon 46:47min ma príjemne prekvapil o to viac, že som vedel, že som ho dosiahol s rezervou. Prakticky som ním za predpokladu, že sa nič nepredvídané v nedeľu nestane, rozhodol aj o svojom celkovom víťazstve Trojkoruny.

3.5. – Praha - Brandýs – na záverečný diel série som som teda nastupoval s prakticky nedostihnuteľným náskokom, mohol som sa sústrediť na hlavný cieľ môjho predĺženého víkendu a to zisk čo najyššieho počtu bodov pre TJ Třinec v 1.lige.
V nedeľu, nakoľko preteky Praha - Brandýs boli súčasťou 1.ligy, sa zišla najkvalitnejša konkurencia a na štarte stáli aj oddýchnutí moji najväčší konkurenti v 1.lige Jan Polášek, Roman Říha, Karel Ketner či Zdeno Medera. O nejakej taktike som už nerozmýšľal, bol som rozhodnutý ísť čo to dá…
Po štartovom výstrele hlavne Jan Polášek s Romanom Říhom nasadili tempo, akoby bol cieľ nie na desiatom kilometri, ale po päťsto metroch. S odstupom za nimi spolu so mnou Jirko Malysa, Jan Ketner a David Šnajdr, Zdena Mederu som okrem postavenia na štarte zaregistroval prekvapivo až pri jeho príchode do cieľa dve minúty po mne. Tempo v porovnaní s Děčínom či Žižkovom bolo od začiatku naozaj pekelné, cítil som však pohodu a bol som rozhodnutý ho držať, pokiaľ to len pôjde. Prvý z našej skupinky začal asi na treťom kilometri zaostávať David Šnajdr a od piateho kilometra v mezičase 21:52min, kedy som dostal v úseku dole kopcom napomienku za techniku, aj ja. Myslím, že to bol moment môjho rozhodnutia dôjsť do cieľa na istotu a neriskovať naháňaním sa za trojicou Malysa, Polášek, Říha prípadnú diskvalifikáciu. Za to mi to naozaj nestálo, už aj preto, že o neokruhových chodeckých pretekoch, teda z miesta A do bodu B si z hľadiska fair-play myslím svoje. Však Jirko? :-)

Víťazstvo v Trojkorune som mal prakticky vo vrecku a po zaostávaní Karla Ketnera na siedmom kilometri pekných osem prvoligových bodov za 3.miesto tiež. Víťaz Jirko Malysa získava totiž body v extralige.
Do cieľa som nakoniec došiel podobne ako včera o ďaľšiu minútu a pol rýchlejšie ako predchádzajúci deň, tentokrát v čase 45:12min, čo sa mi nepodarilo ani pred dvomi rokmi na MS veteránov v kategórii M35, keď som striebro za španielom Juanom Porrasom získal výkonom o 30sekúnd pomalším.

Také bolo teda moje „účinkovanie“ v trilógii „Chodecká Trojkoruna 2009“, po ktorej ma okrem dobrého pocitu zapretekania si, získania bodov pre môj hosťujúci klub či finančnej odmeny 1500 českých korún, snáď najviac potešila praktická vecná cena v podobe darčekového balenia šiestich pollitroviek vychladeného Budvaru a pivovým pohárom "Budvar Baby" s fotkou fitness tanečnice.

Domov som logicky doniesol len pohár :-).

Výsledky - Děčín + Žižkov + Brandýs ...+Foto - Žižkovská desiatka

Apríl 2008 - 83km , apríl 2009 - 839km

2009-04-30T00:02:00.000-07:00

Tak ako som presne pred rokom prežíval bežecky i psychicky náročné obdobie, o to viac sa cítim dobre teraz a snažím sa to i vychutnávať. Samozrejme, neprišlo to samé a hneď, ale verím, že má na tom zásluhu aj skúsenosť a ponaučenie z predchádzajúcich zdravotných problémov. Málo nabehaných kilometrov v príprave, na druhej strane veľa náročných pretekov naplno bez oddychu v priebehu dvoch rokov, to moc spolu nejde... A spoliehať sa na kilometre v nohách roky predtým môže vydržať tiež len určitý čas... Sú veľmi dôležité, ale aj baterky treba občas dobíjať...

Presne na tomto dobíjaní som pracoval po vystrábení sa zo zdravotných problémov od júna 08, keď som mesačne behal opäť väčšie množstvo kilometrov, hoci väčšinu v pomalom tempe.

Cez 200km týždenne som počas svojej chodeckej kariéry odtrénoval viackrát. Najviac v roku 1997 pred Majstrovstvami sveta, keď som na vysokohorskom sústredení v bulharskom Belmekene absolvoval, prevažne odchodil 240km. Nakoniec som bol na na MS v Aténach, kde som si veľmi veril, v chodeckej 50tke na 32.km diskvalifikovaný, takže celé úsilie v príprave vyšlo nazmar. Aspoň vtedy som to tak vnímal a bol z toho sklamaný....Kto by aj nebol...? Naviac osud chcel tak, že presne ten istý scénar mi pripravil zhodou okolností tiež na MS o dva roky neskôr v Seville či o šesť v Paríži. Chôdza je síce krásny šport, ale občas veľmi nemilosrdný.

Aj najväčšia bolesť však časom prebolí, s odstupom času sa na to dívam s nadhľadom, a ako vždy, zo všetkého zlého sa snažím zobrať aj niečo dobré...

Ani jeden kilometer počas celej svojej kariéry nepovažujem za zbytočný. Naopak.

Dlhoročnému tréningu a množstvu kvalitne nachodených kilometrov môžem byť vďačný, že v súčasnosti mi na udržanie pre mňa uspokojújucej výkonnosti stačí behať podľa chuti, občas so zaradením pár roviniek či fartleku...Takto sa mi to osvedčilo a hlavne ma to takto baví. Naviac, ak pomalý dlhší beh slúži ako výborná regenerácia po pretekoch alebo duševná očista od problémov, pri ktorej sa udržuje potrebný svalový tonus či spevňujú šľachy a úpony... A čo je pre mňa nemenej dôležité, všetko prakticky zadarmo:-)

Toľko nabehaných kilometrov, aj nad 6min/km, som nikdy doteraz nemal a zdá sa, že to prináša aj svoje ovocie. Nielenže sa dobre cítim, ale telo dokáže po pretekoch aj rýchlo regenerovať. Iné vysvetlenie, prečo som napr. druhý deň po bežeckej 100vke v Nitre bol v pohode schopný odbehnúť náročný kopcovitý, hoci len 5,5km dlhý kros, totiž nemám...

Zhodou okolností práve necelými šiestimi kilometrami v Strečne som prekonal svoj doteraz najvyšší počet kilometrov za týždeň spred dvanástich rokov na 246km. Rozdiel je len v pomere chôdza - beh , keď v roku 1997 to bolo 169:71 , minulý týždeň 23:223... A pochopiteľne v intenzite... Tých 23 chodeckých kilometrov v minulom týždni bolo hlavne kvôli hosťovaniu za TJ TŽ Třinec na pretekoch 1.ligy ČR, ale aj výborným spestrením pred uplynulou sobotou, kedy som sa počas niečo vyše siedmych hodin nabehal (hoci tiež aj trochu prešiel :-) dosť. O nich hodím reč neskôr, teraz sa už teším do Prahy na ďaľšie moje chodecké, verím, že nielen komické „vystúpenia“...

Jak za starych časů:-)... pokračovanie z Olomouca

2009-04-21T00:26:00.001-07:00

Opäť som bol súčasťou chodeckých pretekov, v ktorých som však snáď po prvýkrát v živote nemal ani šajnu, čo môžem od seba očakávať. Po asi 300m od štartu som sa prepadol niekde okolo celkového 20-25.miesta, viacero chodcov predo mnou však boli juniori a ženy, ktorí štartovali na 10km. Úplne vpredu šliapal tempom, aké by som už ja momentálne asi ani nevyvinul, čerstvý slovenský rekordér na 50km Matej Tóth po boku s Tonom Kučmínom , obaja v dresoch extraligových klubov Dukly Praha a SKP Pardubice.
Snažil som sa prispôsobiť tempo svojim pocitom a nenechať sa hneď na začiatku strhnúť pretekovou atmosférou , čo by sa mi neskôr určite vypomstilo...Tieto preteky som si chcel predovšetkým užiť...
Po prvej 180stupňovej zákrute som s radosťou zistil, že hoci je veľa chodcov predo mnou, oveľa viac je ich za mnou. Práve skutočnosť, že vďaka súťažiam družstiev štartuje na chodeckých pretekoch v Česku oveľa viac pretekárov ako na Slovensku, sa mi páči. Na Slovensku okrem reprezentantov prakticky už žiadnych chodcov ani nemáme...
Na medzičase na druhom kilometri som si uvedomil, že tempom, akým idem, som nechodil ani neviem kedy. Vychádzalo mi to na výsledný výkon okolo 1:41hod, na čo by som pred pretekmi ani nepomyslel, presne takýto výkon mal v úmysle za 1.ligový Zlín hosťujúci Dubničan Zdeno Medera. Toho som po tejto informácii z kandidátov na porazenie automaticky vyradil:-). Medzi ďaľších dvoch patrili nádejný junior Karel Ketner a Jan Polášek, ktorí nedávno zvládli 10km na úrovni 45minút....
Na umiestnenie za nimi som si však už za predpokladu, že sa mi podarí dosiahnúť výkon na úrovni 1:50hod, veril...
Pred štvrtým kilometrom som sa dotiahol na skupinku, v ktorej udával tempo a hral prvé husle práve Jirko Malysa.
„Pefooo, co Ty tady deláš???“:-) , typickým hanáckym dialektom ma rozosmial Jirko.

"Hm, tiež som prekvapený, ako dobre sa mi ide. Uvidím však, dokedy":-)....
Metou 5km sme prešli za 24:35min, čo zodpovedalo výkonu, aký chcel dosiahnúť Zdeno Medera. Chvíľku šliapal s Davidom Šnajdrom asi 20metrov pred nami, ale od 7.km sa zaradil k nám do skupiny a prispôsobil nášmu tempu.
Na desiatom kilometri za 49:07min sa s nami rozlúčila Zuzka Šindlerová , ktorá nám tesne pred jej cieľom stihla poďakovať za spoločnosť a pre ňu vhodné udávanie tempa. Jirko stihol ešte galantne zareagovať, že "neni začo, potešeni bylo na naši strane"...Stopercentná pravda:-)

Po prejdení polovice trate som čoraz viac začínal veriť, že nielenže som schopný nasadené tempo udržať, ale že budem v cieli skôr ako Zdeno Medera či obaja moji mladší súperi v 1.lige Karel Ketner a Jan Polášek. Na moje prekvapenie som od 12.km začal zrýchľovať:
„Pefo, Tebe to dneska teda ide, jak za starych časů“ bol určite minimálne tak ako ja prekvapený Jirko Malysa.
„ To teda hej, rozdiel je akutát v tom, že som zatial bez jednej napomienky, to za "starych časů" nepamätám:-)
Bola to prakticky naša posledná slovná výmena, mojim zrýchlení som totiž celú našu skupinku roztrhal.
Na 15.km za 1:13:10hod (24:03) som šiel s náskokom asi 30metrov pred Jirkom a ostatnými, ktorí začali postupne strácať. Dostal som sa ešte do väčšej pohody a posledných 5km zvládol o minútu rýchlejšie ako predposlednú – za 23:05min.
Do záverečného 1300m okruhu som vchádzal stále s fyzickými rezervami, bez jedinej napomienky za techniku. V cieli ma čakal dobrý pocit nielen zo svojho výkonu a plný počet 11bodov pre TJ Třinec za víťazstvo v 1.lige, ale prekvapivo aj 6.miesto v absolútnom poradí. Prekvapenie, o ktorom som sa dozvedel až p pretekoch, že som sa v rámci Majstrovstiev Moravy a Slezska umiestnil na 3.mieste bolo akousi čerešničkou na torte...Symbolickou o to viac, že som na medailovom stupienku stál spolu s tiež už veteránmi Romanom Bílkom, s ktorým som začínal v juniorskej československej reprezentácii a pred dvadsiatimi rokmi býval počas dvojročnej základnej vojenskej služby v ASVŠ Dukla Banská Bystrica na izbe, a Milošom Holušom, s ktorým sme sa tiež za viac ako dve desaťročia čo-to na vrcholných svetových podujatiach napretekali.
Bola to naozaj pekná veľkonočná sobota....

Výsledky Olomouckej dvadsiatky

V Smetanových sadoch po 18tich rokoch...

2009-04-17T00:22:00.000-07:00

Na Olomouckej dvadsiatke som v minulosti štartoval trikrát , z toho raz ešte ako 20ročný počas základnej vojenskej služby v ASVŠ Dukla Banská Bystrica. Týždeň po svojej prvej ostrej pretekovej 20tke v Becescabe, kde som si vytvoril osobný rekord 1:27:20, som sebavedomo nastúpil na štart v Smetanových sadoch s cieľom pokúsiť sa osobný rekord opäť zlepšiť. Po desiatich kilometroch som zišiel z trate, k osobnému rekordu by som sa zďaleka ani nepriblížil. Darmo vtedy hlava chcela, telo na dva kvalitné výkony v priebehu týždňa ešte pripravené nebolo.

Nakoniec som si na zlepšenie osobného rekordu musel počkať dva roky, opäť v Maďarsku, tentokrát v Szegede. Práve Szeged 1991 doteraz svieti pri mojom mene ako miesto osobného rekordu 1:24:17hod v chôdzi na 20km.
Druhýkrát a tretikrát som v Olomouci štartoval hneď následujúce dva roky, keď som najprv hosťoval a neskôr sa stal členom Slávie VŠT, resp. STU Košice. Výkony 1:28:33, resp. 1:28:14hod. v tom období stačili sotva na prvú desiatku v Československu.
Nasledujúce roky som už v Olomouci nikdy neštartoval a ešte pred tromi týždňami by ma ani nenapadlo, že sa niekedy na chodecký okruh do Smetanových sadov vrátim....
Určite by sa tak ani nestalo, ak by ma neoslovil atletický klub TJ TŹ Třinec na hosťovanie v súťaži družstiev v 1.českej lige. Aj keď pôvodne len kvôli behu....:-)
Termín Olomouckej dvadsiatky mi však celkom do kalendára zapadol, navyše zmena po náročných bežeckých pretekoch sa mi už nie raz osvedčila. Prečo teda nespojiť príjemné s užitočným?
Nad výkonom som si hlavu nelámal, po necelých osemdesiatich nachodených kilometroch za desať dní, väčšinou len voľným tempom na techniku by to bolo aj dosť odvážne. Vedel som však, že vytrvalostne som na tom dobre, z chôdze, hoci pomalej, som mal tiež dobrý pocit, zdravotné problémy žiadne. Toto všetko som považoval za predpoklad, aby som aj chodeckú dvadsiatku zvládol tak, aby som svojmu hosťujúcemu klubu nejakými bodmi pomohol...Koľkými, nad tým som tiež pár dní pred štartom nerozmýšľal.
O to viac som sa do Olomouca tešil.
Pred štartom som sa preventívne poinformoval, ktorí z pretekárov sú mojimi potenciálnymi súpermi o body v 1.lige a po krátkom rozchodení sa s chuťou postavil na štart. Zo žartu som sa postavil do prvej rady , čo vtipne po tridsiatich metroch po štarte okomentoval Jirko Malysa, tiež bývalý olympionik, ale na 20km.
„Pefo, jsi mezi prvními deseti, teď by mněl být už cíl, co?“:-)
„ To si len trochu pripomínam, že aj ja som tu kedysi patril, sám som zvedavý, kedy zatiahnem ručnú brzdu“......:-)

......pokračovanie........tu

Opäť chôdza?... A prečo nie...:-)

2009-04-09T06:25:00.000-07:00

Keď som pred dvomi rokmi na atletickom svetovom šampionáte veteránov v Riccione titulom majstra sveta (v kategórii M35) v chôdzi na 20km skompletizoval svoju medailovú zbierku, považoval som to za symbolický koniec svojej chodeckej kariéry.
Určite by ma vtedy nenapadlo, že sa ešte niekedy na štart chodeckej 20tky postavím.
Odvtedy som si síce zoparkrát , keď som mal chuť, išiel miesto behania voľne zachodiť, čoraz viac to však bolo menej a za posledný rok už vôbec. Chôdza mi postupne prestala chýbať, našiel som radosť v behaní, v ktorom som si našiel aj nové výzvy a motiváciu.
Nie zbytočne sa však vraví „Nikdy nehovor nikdy“ :-)
Náhoda chcela, aby ma na štarte Jozefovského behu na Čiernom oslovil v cieli druhý Rosťa Kolich, či by som nebol ochotný hosťovať za TJ TZ Třinec v 1.lige. Pochopiteľne , obaja sme mysleli na beh, o chôdzi ma ani nenapadlo uvažovať. S radosťou som ponuku prijal, nakoniec, možností bežať 3km, 5km či 10km na tartanovej dráhe na Slovensku moc nieje....
O tom, že som začal opäť rozmýšľať aj o pripomenutí si atmosféry chodeckých pretekov, som začal uvažovať počas Dudinskej chodeckej 50tky, kde som sa bol deň pred Bratislavským maratónom pozrieť a kde som sa dozvedel o možnosti získať pre svoj hosťovský klub nejaké body aj v inej ako bežeckej disciplíne. Raz darmo, pri chôdzi som prežil dosť na to, aby som ju len tak dokázal vymazať zo svojho srdca.
Počas necelých dvoch týždňov od maratónu som sa bol teda zopárkrát prejsť s cieľom hlavne si pripomenúť znovu chodeckú techniku. Medzi rýchlymi bežeckými pretekmi na 3km v Žiline a 10km v Turanoch mi to padlo celkom vhod.
Na Veľkonočnú sobotu sa teda postavím znovu na štart chodeckých pretekov a to v Olomouci opäť po 18tich rokoch:-).
Na rozdiel od roku 1991, kedy som v Olomouci v rámci vtedy federálnej československej ligy zašiel 20km za 1:28:10hod, si tentokrát žiadne výkonnostné ciele už nedávam...

O to viac sa však teším...
Alebo žeby som predsa len zo srandy skúsil? Napríklad - ku každému roku pridať 1 minútu = 1:46:10hod.....Hm, keď sa zamyslím, trochu odvážne na to, čo som za posledné obdobie (ne)nachodil.....
Možno trochu reálnejšie bude toto - svoju prvú chodeckú dvadsiatku presne pred 25timi rokmi, , keď som mal pätnásť, som zvládol za 1:53:15hod...To by tiež na nejaký bodový zisk pre TJ TŽ Třinec mohlo stačiť...
Nech je ako chce, aj keď sa mi nepodarí tieto moje chodecké výkonnostné predsavzatia:-) splniť, z dobrého pocitu vzájomných súbojov, snáď aj získania nejakého toho bodíku či chuti z dobrého piva večer mi to určite neuberie.
O tom, že ani momentálne strávený čas chôdzou miesto behu nepovažujem za škodu, skôr naopak, svedčí aj vytvorenie si môjho osobného rekordu v maratóne na MMM v roku 2004. Prečo si ho trochu nepripomenúť, prípadne sa k nemu minimálne nepriblížiť? Skúsenosti aj zdravie na to mám, šancu budem mať o dva týždne v Bonne.
Ak by niekoho zaujimalo, mesiac pred MMM 2004 som behal, či skôr chodil takto

1.týždeň 119km +2.týždeň 117km +3.týždeň 127km +4.týždeň 112km

ČSOB Bratislava marathon, ale nielen o ňom...

2009-04-03T13:09:00.000-07:00

Na štart maratónu v Bratislave som sa postavil tretí krát, chýbal som len na tom prvom v roku 2006 pod názvom "TBC marathon". Na ten sa po jeho ukončení spustila vďaka viacerým nedostatkom v organizácii zo strany účastníkov značná dávka kritiky. Neviem posúdiť, kvôli zraneniu som neštartoval, avšak už po druhom ročníku boli vyjadrenia na organizáciu podujatia veľmi pozitívne. Myslím, že nielen podľa môjho názoru mala na tom najväčšiu zásluhu vtedy ešte aktívna pretekárka a výborna maratónska bežkyňa Andrea Berešová. Predsa len, kto môže o potrebách maratóncov vedieť viac ako ten, kto sa mu niekoľko rokov aktívne venuje?
V druhom ročníku, na ktorom som si zabehol jeden zo svojich najlepších výkonov a dobehol na 7.mieste (2:30:37hod) sa mi darilo určite omnoho viac ako vlani, kedy som pre zranenie a veľké bolesti na 35.km vzdal.
O to viac som sa tešil na štvrtý ročník, po druhýkrát pod názvom "ČSOB Bratislava marathon", pred ktorým sa mi podarilo v zime bez väčších výpadkov či zdravotných problémov nabehať aj dosť kilometrov.
Vzhľadom na moje tohtoročné ciele (100km) zatial síce len voľným tempom, vykompenzoval som to však niekoľkými kratšími pretekmi v rámci Bežeckej ligy Žiliny a dvomi svižnejšími dlhšími behmi. Najprv v polovici februára trochu neobvyklým maratónom po chodbe základnej školy v Prievidzi a presne o mesiac v deň mojej oslavy štyridsiatych narodenín okruhovým maratónom Žilinský Hamburg.
Toto všetko ma napĺňalo optimizmom a veril som, že v Bratislave zabehnem výkon, s ktorým budem na začiatok sezóny spokojný.
Na štarte som stál v prvom rade, kde boli všetci favoriti polmaratónu i maratónu farebne odlíšení červenými a modrými číslami.
Asi od 2.km som bežal v malej skupinke spolu s Vladislavom Lipovským. Poznáme sa ešte od dorasteneckých čias, v rokoch 1988-1989 sme boli spolu na vojne v ASVŠ Dukla Banská Bystrica. On ako bežec, ja chodec. Neskôr sa Vladislav vypracoval na maratónca s výkonom pod 2:20hod. a osobným rekordom 2:18:33hod z MMM v roku 2001, kde dosiahol svoj najväčší maratónsky úspech, keď dobehol hneď za trojicou Keňanov. Odvtedy sa vyššie slovenský bežec na MMM neumiestnil.

Spolu s nami boli v skupinke ešte len 23.ročný maďar Norbert Somogyi a 28.ročný Rasťo Galovič, ktorí hlavne prvú polovicu v udávaní tempa vzorne spolupracovali , až kým nezačali postupne zaostávať. Najprv od 24.km Rasťo, ktorý určite o dosť síl prišiel osem dní pred maratónom na náročnom horskom behu Rajecký Borošovec, kde bojoval do posledných metrov s R.Rolkom a mne "naložil" vyše minútu a pol, neskôr asi od 28.km začal strácať aj maďar Somogyi. Ten sa nakoniec prepadol a dobehol vyše trinásť minút za mnou na 9.mieste.
S Vladom sme si v striedaní pomáhali asi do 32.km, kedy som zacítil, že mi na rozdiel od neho ubúdajú sily. Postupne som začal zaostávať a od 35.km to bolo v mojom prípade už len čo najmenej spomaliť a udržať si aspoň 6.miesto, v kategórii nad 40rokov práve za Vladom druhé.
Na bežcov predo mnou, ktorých som videl na dlhých rovinkách pred sebou a tiež mali toho určite dosť, som v posledných kilometroch dostatok síl na dostihnutie nemal.
Nevylučujem, možno som o niečo z nich prišiel tiež týždeň pred tým, keď som na druhý deň po Rajeckom Borošovci na Jozefovskom behu v Čiernom bežal o niečo svižnejšie ako som pôvodne chcel. Kamarát Rosťa Kolich, ktorý ma na štartovej čiare oslovil s ponukou hosťovať v 1.lige za český klub TJ TŽ Třinec mi však v kategórii nad 40rokov, ak som chcel vyhrať, o moc volnejšie bežať nedovolil . Prečo by aj mal ? :-)
Jediné, čo by mi mohlo byť možno trochu ľúto, je, že medzi celkovým 2.miestom a mojim 6.tym bol na ČSOB maratone odstup nakoniec len 1:36min, čo znamenalo rozdiel nezanedbateľných 1110Eur...

Čo však bolo, bolo, nakoniec, sú to len peniaze a na „keby“ alebo „možno“ nehrám....
Keď sa na môj výkon pozriem s odstupom času, napriek tomu, že som možno pred štartom očakával čas bližšie k 2:30h, musím priznať, že to bolo len na základe subjektívnych pocitov a toho, že som sa tešil, že som zdravý nabehal toľko kilometrov, ako už počas zimy dávno nie.

K výkonu bližšie k 2:30h, prípadne aj pod však treba asi viac, ako len klusať a občas zaradiť nejaký fartlek či rovinku....Alebo naopak? Viac si pred samotným maratónom oddýchnuť? Už to neriešim, nedávno som predsa písal, že v súčasnosti behám hlavne podľa chuti a vnútorných pocitov.
Nakoniec, je len jar a na rýchle behy bude času dosť. Mňa teší, že mám za sebou dobrý vytrvalostný základ zo zimy a do sezóny idem s chuťou a dobrým pocitom. O to väčším, že som sa tri dni po maratóne v Bratislave vytvorením si najlepšieho výkonu na 3km v rámci Bežeckej lige Žiliny opäť len presvedčil, že aj napriek nebehaniu špeciálnych rýchlych úsekov ani v štyridsiatke z rýchlosti moc nestrácam. To všetko sa mi môže zísť aj v pretekoch na 100km...

Celkové výsledky ČSOB Bratislava marathonu 2009

Dudinská 50tka v znamení rekordov

2009-04-01T06:07:00.000-07:00

Keď pred deviatimi rokmi Fín Valentin Kononen pred OH v Sydney vytvoril traťový rekord Dudinskej 50tky výkonom svetovej extratriedy 3:39:34h, sedel som po vzdaní sa tesne po 20.km na obrubníku chodníka pri trati a snoval ďaľšie plány na splnenie olympijského limitu. Nakoniec sa mi to v poslednej možnej chvíli na Waterford Crystal Grand Prix v Dubline podarilo a v Sydney neskôr podal celkom slušný výkon. Po prejdení cieľom v mix zone som sa stretol s Valentinom, ktorého diskvalifikovali necelých 5km pred cieľom, keď bol stále v hre o medailu. Bol pochopiteľne smutný, v Sydney chcel totiž úspešne ukončiť svoju úspešnú chodeckú kariéru.
Poslednou jeho dokončenou 50tkou bola teda nakoniec práve 50tka v Dudinciach v marci 2000. Odvtedy do uplynulej nedele rýchlejší chodec v tomto kúpeľnom mestečku na 50km nebol.

Rekordy sú však na to, aby sa prekonávali, a tak prišlo aj na ten Valentina Kononena.

Francúz Yohann Diniz, ktorý od začiatku udával vysoké tempo, v závere dokázal ešte zrýchliť až na rekordný výkon 3:38:45hod. Yohann šliapal od začiatku sám, uvolnene a občas s úsmevom na tvári, ktorým nešetril ani po prejdení cieľom. Určite všetkým chodeckým "fajšmejkrom" pripravil krásny zážitok.

Na radosť slovenskej, hoci čoraz menšej chodeckej komunity, pripravil podobný zážitok aj slovenský chodec Matej Toth. Nielen ľahkosťou kroku a taktikou, ktorou sa držal len s malým odstupom za majstrom Europy 2006, ale nakoniec aj nečakane vytvorením slovenského rekordu, ktorý držal od roku 1987! práve z Dudiniec Pavol Szikora.

Matej už ako žiak a neskôr dorastenec či junior ukázal, že je v ňom veľký potenciál. Pamätám si ho ešte ako 16-17 ročného chlapca, ktorý na sústredeniach vo Vysokých Tatrách zvládal veľké tréningové dávky, nad ktorými som nielen ja ako päťdesiatkár krútil hlavou. Jeho talent, cieľavedomosť a húževnatosť mu priniesla najprv v roku 2001 dorastenecký rekord na 5km:-), neskôr kvalitné výkony na 20km či 6.miesto na ME 2006, a nakoniec v nedeľu logické zúžitkovanie a zladenie jeho rýchlosti s vytrvalosťou. Slovo "nakoniec" v žiadnom prípade nemyslím doslovne. Verím totiž, že Maťo ešte nielen slovenskej chôdzi, ale aj celej slovenskej atletike a jej fanúšikom pripraví svojimi výkonmi veľa radosti a pekných zážitkov aj na vrcholných svetových podujatiach. V tom mu úprimne, a nielen jemu budem držať palce.

Pred chodeckým i maratónskym víkendom.

2009-03-23T10:50:00.000-07:00

Na najbližší víkend sa celkom teším. Po dvoch rokoch idem najprv do Dudiniec, aby som sa prvýkrát od roku 1984 na chodecké preteky Dudinská päťdesiatka len prizeral.
Pred štvrťstoročím som v tomto kúpeľnom mestečku ako mladší dorastenec štartoval na 10km, v sobotu čaká premiéra na tejto chodeckej trati môjho syna. Budem mu držať palce, aby sa k môjmu vtedajšiemu výkonu 48:06min priblížil čo najviac.
Určite si rád pozriem aj časť pretekov na 50km, kde by mali štartovať nielen najlepší slovenskí chodci, ale aj veľmi kvalitná zahraničná konkurencia.

Škoda, že mi čas nedovolí preteky sledovať dokonca, poobede mám totiž už na Hviezdoslavovom námesti v Bratislave iný program.
V Dudinciach som naposledy štartoval pred dvomi rokmi na svojej poslednej chodeckej 50tke. Záverečných desať kilometrov som sa statočne vytrápil, nakoniec som do cieľa dopochodoval za 4:18:43hod. Hoci som pôvodne očakával kvalitnejší výkon, po predchádzajucej chorobe som zázraky čakať nemohol. Menšie sklamanie som si vynahradil o týždeň neskôr na TBC marathone v Bratislave, kde som dobehol siedmy za 2:30:37hod – v najlepšom osobnom výkone roku 2007.
Vlani som sa práve na tomto podujatí, už s názvom ČSOB City marathon zranil a obával sa, či minimálne s pretekárskym behaním nebudem musieť skončiť. O tom, aký bol nakoniec pre mňa priebeh vlaňajšej sezóny, mám v predchádzajúcich príspevkoch na blogu dosť.
Po roku sa teda na ČSOB City marathon do Bratislavy opäť vraciam. Verím, že bude pre mňa určite uspešnejší, ako ten vlaňajší.
Po celkom vydarenej zime, kedy som nabehal celkom slušný objem kilometrov bez zranení či väčších zdravotných výpadkov mi myšlienky totiž opäť behajú podobne ako vlaňajšiu jeseň pred MMM. A keď už aj nie hneď osobný rekord, v štyridsiatke, ktorú som oslávil pred týždňom, by ma výkon pod 2:30hod. určite potešil.

O mojej bežeckej aktivite počas zimných mesiacov viac na webe tu.

po 30tich rokoch už z tréningu vedu nerobím

2009-03-06T08:47:00.000-08:00

O tom, že má pre športovca význam viesť si tréningový denník, niet pochýb. Môj prvý v dvanástich rokoch som si dlho viesť nevydržal, ale aspoň mi pomohol s odstupom času nájsť presný deň, kedy som absolvoval svoj prvý chodecký tréning a prvé preteky.

Od 15tich rokov som si tréningový denník písal zodpovedne, najprv do obyčajného linajkového zošita, neskôr , keď som sa dostal do strediska vrcholového športu v Banskej Bystrici, do predtlačeného, aký pozná snáď každý športovec, ktorý bol v nejakom športovom stredisku či klube.
Takto som si do tréningového denníka, či neskôr opäť len obyčajného zošita dokázal písať dovtedy, kým som mal v chôdzi ambície sa zlepšovať a dosahovať vrcholné výkony. To bolo pred cca šiestimi rokmi, odvtedy som si zapisoval už len stručne, koľko som nachodil či nabehal kilometrov.

Už to nieje vlastne ani „tréningový denník“, lebo tréning je nejaký plánovaný systematický proces a o tom sa v mojom prípade už hlavne v súčasnosti nedá hovoriť.
Nedávno sa ma kamarát spýtal, ako a koľko trénujem, keď si tak dlho udržujem stabilnú vysokú výkonnosť. Krátko som sa zamyslel a odpovedal, že ja už vlastne netrénujem v pravom zmysle slova, len behám podľa chuti, aby som nepriberal, cítil sa dobre a bol duševne vyrovnaný. „Trénoval“ som dvadsať rokov a to sa niečo za ten čas na človeká nalepí, teraz už len z toho ťažím. Dokonca keď dnes vybieham z domu, málokedy viem, ako rýchlo a koľko kilometrov absolvujem. Počúvam predovšetkým telo, veľa som sa naučil práve z toho, že som si detailne dvadsať rokov do tréningového denníka zapisoval všetko podstatné. Medzi to patrilo aj zapísanie si pocitov z tréningu.
V súčasnosti som už trénovať systematicky podľa nejakého plánu lenivý, nakoniec, načo aj. Behanie ma baví aj takto a výkonnosť sa mi stále darí udržiavať takú, aká ma momentálne celkom uspokojuje. To, že moja bežecká výkonnosť na presadenie sa v dnešnej, aj omnoho mladšej konkurencii v našich končinách stačí, mňa osobne síce môže tešiť, z pohľadu úrovne behu na Slovensku to však moc pozitívne nieje. Za to však už ja nemôžem...
Dokonca s lenivosťou so zaznamenávaním si tréningu som postupne došiel až do takého štádia, že už nielenže si nevediem tréningový denník, ale ani zošit, kde by som si nabehané kilometre zapisoval.
Aj mňa totiž, v tomto prípade našťastie, zasiahla "mánia" internetu, takže som sa jednoducho zaregistroval do hitparády na behej.com a tam si vždy doplním absolvovanú kilometrovú dávku. K uspokojeniu mi takýto prehľad o mojom behaní už stačí, veď o necelý týždeň oslávim štyridsiatku a o mesiac uplynie presne tridsať rokov, čo som doma v Kysuckom Novom Meste prvýkrát vstúpil na škvárovú atletickú dráhu . Dosť na to, aby som už z tréningu, hoci stále svoje bežecké ciele mám, vedu nerobil, nie? :-)

Môj tréning + tréningové denníky

Moje bežecké a chodecké začiatky (12)

2009-02-13T03:29:00.001-08:00

Keď ma napadla myšlienka písať o svojich športových začiatkoch, nemal som jasnú predstavu, ako a dokedy budem pokračovať. Písal som všetko spontánne tak, ako sa mi oživili spomienky a snažil sa vystihnúť momenty , ako a prečo práve beh či chôdza.
V poslednom pokračovaní som sa dostal akurát do obdobia, keď som rovnako ako v tomto roku môj syn Peťo prestúpil zo žiackej kategórie do dorasteneckej. Na rozdiel od Peťa, hoci má nielen podľa môjho názoru na chôdzu lepšie, hlavne technické predpoklady, som však ja už v jeho veku vedel, že sa chcem chôdzi venovať seriózne a v budúcnosti v nej niečo dosiahnúť…
Tak isto ako mám predstavu, hoci chodeckých cieľov sa to už prirodzene netýka, čo chcem v súčasnosti – a to aj po čerstvom vstupe do kategórie (narodeniny mám až o mesiac:-) medzi štyridsiatnikov....
Pochopiteľne, cesta k vrcholným svetovým podujatiam, kde sa mi podarilo zažiť ten neopísateľný pocit z príchodu do cieľa na 100 tisícový štadión plný divákov, ako som to mal na obrázkoch z časopisov na stene v detskej izbe, trvala ešte dlho, bez chcenia a postupnosti malých krokov by sa mi určite tento chlapčenský sen nesplnil…
Jedným z takýchto krôčikov bola aj Záhorácka dvadsiatka, chodecké preteky, ktoré bývali každoročne sviatkom nielen pre všetkých československých chodcov, ale aj celý Borský Mikuláš.
Dovtedy som toto významné medzinárodné podujatie na Záhorí sledoval len v televízii, preto som sa na svoj prvý štart nesmierne tešil. Len týždeň predtým som vo svojej premiére na 5km trati v Dubnici nad Váhom výkonom 23:35min porazil všetkých, aj o rok starších dorastencov a tak som na Záhorie cestoval správne naladený.
Celý Borský Mikuláš bol už deň pred pretekmi vyzdobený transparentami, plagátmi či vlajočkami zúčastnených krajín a nebolo snáď v obci nikoho, kto by nebol v deň pretekov sviatočne oblečený.
Počas predštartovej rozcvičky som si na dvore Základnej školy v blízkosti pretekového okruhu obzeral mramorový obelisk s menami všetkých víťazov mužov a opäť som trochu zasníval, keď som si predstavil na ňom niekedy v budúcnosti aj to svoje.

V tom sa mi z ničoho nič spoza chrbta prihovoril reprezentačný tréner Juraj Benčík a poblahoželal mi k výbornému výkonu v Dubnici:
-„Veľmi pekný výkon, už v Dudinciach na desiatke som si všimol, že si nádejný chodec. Z kysučanov to najďalej dotiahol zatial Pavol Jati, keď budeš poctivo trénovať, môžeš ho prekonať. Dnes to bude náročné, je veľmi teplo, preto si treba správne rozložiť sily a nezačať od štartu príliš rýchlo.“
Že bude práve Juraj Benčík tým, kto neskôr výrazne ovplyvnil moju chodeckú kariéru (negatívne či pozitívne), som vtedy tušiť nemohol.…O tom však možno niekedy neviem kedy, ak sa rozhodnem vo svojich spomienkach pokračovať a pripomenúť si aj tie „pikantnejšie“ obdobia:-).
V Borskom Mikuláši som vtedy možno aj po týchto povzbudivých slovách J. Benčíka či eufórie z diváckej atmosféry pri trati, určite však hlavne prístupu k tréningu nakoniec výkonom 23:06min zvíťazil. Na druhom mieste skončil dovtedy v československu dva roky neporazený Jaroslav Kollár z Trenčína, až tretí bol obhajca prvenstva z predchádzajúceho roku Dietmar Stein z Nemecka. Toto víťazstvo bolo pre mňa prvým medzinárodným chodeckým úspechom, ktorý mi opäť len dodal chuť do ďaľšieho tréningu...
Kto by vtedy, keď som na ten obelisk s menami víťazov Záhoráckej dvadsiatky pozeral, tušil, že o 19 rokov neskôr , akoby symbolicky po 34.ročníku, vo svojich 34.rokoch na sklonku vrcholovej chodeckej kariéry, popri chodeckých osobnostiach ako olympijsky víťaz 1988 Jozef Pribilinec, majster Európy 1990 Pavol Blažek či viacnásobný medailista z halových majstrovstiev Európy a Sveta Roman Mrázek, na ňom pribudne aj to moje.......

.......Na záver len toľko, že - aj detské sny a túžby sa zvyknú občas, niekedy skôr či neskôr splniť. Len ich treba mať stále pred očami a veriť im.......
Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.)
preteky v roku 1984...... + 1985.... +1986.... +1987........Súčasnosť...

Moje bežecké a chodecké začiatky (11)

2009-02-06T14:20:00.000-08:00

Začiatkom marca 1984 som dostal pozvánku na svoje prvé sústredenie Centra talentovanej mládeže v Dudinciach, kde som sa zoznámil aj s inými mladými slovenskými chodcami. V tomto známom kúpeľnom mestečku som absolvoval o tri týždne aj svoje prvé preteky v dorasteneckej kategórii, a to hneď na 10km.
Na sústredení sa mi páčilo, veď hneď po príchode som mal možnosť v parku vidieť trénovať nejlepších československých chodcov, medzi nimi aj Kysučana Pavla Jatiho. Palo bol pre mňa chodecká ikona, začínal na tom istom štadióne v Kysuckom Novom Meste ako ja a v tom čase bol už členom Dukly Banská Bystrica.
-„Ahoj mladý, počul som už niečo o Tebe, aj to, že na Kysuciach vyrastá nový talent. Som hrdý, že si sa dostal na takéto sústredenie, len makaj...Budem Ti držať palce, “ – oslovil ma tesne po skončení svojej tréningovej dávky, ešte zadýchaný práve Pavol Jati.
Bolo to pre mňa niečo neskutočné, veď sa mi prihovoril československý reprezentant...Naviac Kysučan, ktorý je na mňa hrdý.
Pri návrate z jedného z prvých tréningov som pred zotavovňou Hviezda, kde sme bývali, zahliadol niekoho, kvôli komu sa mi prvý týždenný tréningový pobyt mimo domova páčil ešte viac. A nielen ten prvý, do Dudiniec sme ako chodci totiž chodili aj v následujúcich rokoch dosť často:-) Volala sa Klaudia, bola veľmi pekná a myslím, že ostatní chalani aj trochu závideli, že si za objekt svojho záujmu vybrala práve mňa...
Na 3.ročník Dudinskej päťdesiatky, ktorej hlavnú kategóriu na 50km vyhral nakoniec práve Palo Jati, som sa teda tešil nielen na preteky, ale aj kvôli stretnutiu s ňou.
Výkon 48:06 min, ktorý som vo svojom prvom štarte na 10 km nakoniec dosiahol, bol najlepším československým výkonom 15-ročného mladšieho dorastenca a prekvapil som ním nielen seba.
Viac ako výkon ma však zaujímala Klaudia a tak som sa rozhodol, že v ten víkend ostanem v Dudinciach až do nedele.

S ubytovaním som problém nemal, v hoteli Tehliar mi ho vybavil tréner československej reprezentácie Juraj Benčík, ktorý v ňom trávil sústredenie s ostatnými svojimi zverencami Dukly Banská Bystrica.

Problém bol akurát v tom, že ma dal ubytovať bez toho, aby ma na recepcii hotela zapísali v knihe hostí.

Kým som sa ja teda večer zabával na diskotéke, moji rodičia mali starosť, keď som po pretekoch v sobotu ani do neskorého večera domov neprišiel. Z recepcie hotela im totiž oznámili, že všetci slovenskí pretekári odišli už na obed .
Nakoniec som cestoval z Dudiniec až po dlhom lúčení sa s mojou prvou láskou v nedeľu poobede s predstavou, akú budú mať z môjho výkonu rodičia radosť.

Natešený a hrdý som pri dverách nášho bytu zazvonil o siedmej večer a prv, ako som stihol pozdraviť, som zacítil tvrdú otcovú dlaň na líci….
Až s odstupom rokov som si uvedomil, čo musel s mamou celý čas prežívať, keď ani po oslovení polície (zbor národnej bezpečnosti-ZNB) absolútne netušili, kde som a čo so mnou je.

...Kdeže vtedy boli mobilné telefóny....Hoci, aj keby boli, obávam sa, že ako 15-ročnému "tínedžérovi" mi aj tak behali myšlienky niekde inde ako dať o sebe vedieť rodičom... :-)

.....pokračovanie.......

Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.)

preteky v roku 1984.....................................................Súčasnosť......

Moje bežecké a chodecké začiatky (10)

2009-01-14T00:00:00.000-08:00

Titul žiackeho majstra Slovenska 1983 v chôdzi na 3km ma povzbudil a dodal mi chuť do následujúcej zimnej prípravy, po ktorej bol zo mňa „už“ 15 ročný mladší dorastenec. Tréning, na rozdiel od minulých rokov zameraný oveľa viac aj na chôdzu, som už zobral naozaj zodpovedne, Nakoniec, v staršej kategórii na mňa čakali už aj dlhšie trate. Myslím , že práve toto bolo obdobie, kedy som sa rozhodol, že sa chcem chôdzi venovať naplno.
V septembri 1983 som nastúpil na štvorročné SOU-s v Kysuckom Novom Meste, kde som sa učil v obore mechanik-nastavovač. Škola sa nachádzala hneď za štadiónom, takže z domu som to mal naozaj blízko. S učením som väčšie problémy nemal, hoci k najlepším študentom som tiež nepatril. Často som školu reprezentoval na rôznych atletických súťažiach, v zime aj v behu na lyžiach.
Dokonca raz aj v celoslovenskom finále v pretekoch brannej zdatnosti, hoci malokalibrovku som v ruke držal prvýkrát a streľba z nej mi nehovorila už vôbec nič. Na krajskom kole sa totiž strieľalo zo vzduchovky a hoci ani v nej som nebol žiadnym preborníkom, finále som pre našu školu vybojoval hlavne dobrým bežeckým výkonom.
V celoslovenskom finále to už však na najlepších nestačilo, hoci fyzicky som si siahol v hlbokom snehu na dušičku možno viac ako neskôr na OH 1996 v Atlante.:-). Začal som síce dobre, keď som však pri prvej streľbe v prvom trojkilometrovom kole videl, že z piatich rán mi napriek veľkému a zdĺhavému sústredeniu padol iba jeden terčík, v ďalších dvoch som náboje vystrieľal čo najrýchlejšie len tak na náhodu a radšej som bežal ako o život.
Šancu byť medzi najlepšími som sice takto nemal, ale aspoň som sa ulial zo školy, čo bolo nielen pre mňa v tom veku tiež nezanedbatelnou výhodou...
Na zimnej učňovskej olympiáde v Dolnom Kubíne to už bolo lepšie. Súťažil som v behu na lyžiach, teda žiadne „zdržiavanie“ so streľbou. Štartovali sme po jednom s minútovým odstupom. Kondične som bol pripravený veľmi dobre a mal som aj ambície na víťazstvo. Vôbec som sa nezaťažoval tým, že oproti súperom na špičkových lyžiach som mal na nohách zo školy požíčané drevené „Idealky“. Napriek tomu som si veril, veď som bol predsa „majster Slovenska“, čo po tom, že v chôdzi. Behať som vedel tiež celkom slušne.
Ráno na izbe som namazal lyže na zimu pod mínus 5°C jediným voskom, čo som mal a odhodlane sa postavil na štart.
Od začiatku som síce cítil, že lyže mi nekĺžu, ako som si predstavoval, netušil som však ešte, čo ma čaká.
V priebehu dvoch hodín od rána, kedy som lyže navoskoval, sa totiž prudko oteplilo a sneh bol veľmi ťažký a mokrý. Po asi dvoch kilometroch v úseku z kopca, kde ostatní šli v zjazdovom postoji a v zákrute dávali pozor, aby ich nevyhodilo zo stopy, mne lyže zastavili. Sneh sa mi nalepil na bežky tak, že ani zoškrabať nešiel. Keď som videl, že po každom odraze som v okamihu stál, vyzul som lyže, zobral ich do ruky aj s palicami a utekal po svojich.
Vedúcim našej výpravy Otovi Šidlovi a Markovi Vojsovičovi, keď ma videli, skoro oči z jamok vypadli.
-„Peťo, čo sa stalo, zlomila sa Ti lyža či čo?“ - počul som Otov hlas zo svahu, kde obaja stáli.
- “Houby, veď ani z kopca tie lyže nejdú, lepí to strašne, sa na to môžem vykopať“… - a už som len postrehol, ako sa schuti obaja na mne bavia. Mne však do smiechu nebolo. Na lyžiach som z päťkilometrovej trate absolvoval možno polovicu, druhú som sa zabárajúc v snehu po svojich doslova prebrodil. Lyže som si na nohy nasadil opäť asi 100m pred cieľom, za ním som so slzami v očiach na pokraji vyčerpania padol k zemi.
Večer pri vyhodnotení som sa dozvedel, že som skončil celkovo piaty, pár sekúnd za medailou….
Až s odstupom času som si uvedomil, aký hodnotný výkon som vlastne podal, veď medailisti boli všetko registrovaní bežci z Dolného Kubína s kvalitou bežeckou výstrojou.
V máji na letnej olympiáde učňovskej mládeže všeobecného strojárstva v Považskej Bystrici som bol však už vo svojom živle.
V behu na 3km som dobehol tesne druhý v osobnom rekorde 9:34,1min, keď som prehral súboj o prvé miesto až v poslednej rovinke o pár centimetrov. Posledný kilometer som bežal za 3:01min., napriek tomu ma 2.miesto mrzelo. Trochu som sa vtedy uspokojil tým, že možno rozhodlo, že som bežal v ťažkých botaskách a môj súper v tretrách, navyše bol odo mňa o dva roky starší…
Na večernej diskotéke po slavnostnom ukončení olympiády, na ktorú sme sa všetci tešili, som mal však už myšlienky určite inde ako na atletickej dráhe…Dievčat na nej bolo pekných veľa, čo ma ako každého zdravého pätnásťročného chalana pochopiteľne zaujimalo.

....pokračovanie....

Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.) ......... Súčasnosť.....

Pred polrokom konečná...A opäť na štarte...

2009-01-02T06:17:00.000-08:00

Svoj blog som si začal písať, keď som mal jedno z tých ťažších období, akých sa v živote každého vyskytne určite viac, či už v osobnom alebo profesijnom živote.
Keďže môj blog je však hlavne o behu či chôdzi, ktorým sa aktívne venujem od svojich desiatich rokov, ostanem pri nich.

Z tohto pohľadu bola jar 2008 pre mňa náročná hlavne psychicky preto, lebo po zdravotných problémoch s chrbticou a platničkami som sa naozaj vážne obával, či budem môcť ešte aspoň rekreačne behať.
Našťastie, telo mi spočítalo len to, čo nechcela akceptovať hlava - trochu viac ho konečne po tých rokoch šetriť, alebo ako sa vraví – aj kôň je len človek:-)... Po nútenom oddychu som sa vrátil nakoniec nielen k rekreačnému, ale aj k pretekárskemu behaniu. A bez skromnosti si dovolím povedať, že jeseň 2008 bola pre mňa bežecky jedna z najúspešnejších...
Uplynulý rok bol pre mňa posledný, kedy som oficiálne patril vekom ešte do "takzvanej" hlavnej kategórie do 40rokov, zároveň prvý, v ktorom som od roku 1981 neabsolvoval ani jedny chodecké preteky.

Do „takzvanej" hlavnej kategórie som spomenul preto, lebo podľa mňa hlavná by mala logicky znamenať aj najkvalitnejšia.

Na Slovensku je to však aspoň v behu (žiaľ), už pár rokov niekedy trochu inak, nakoniec, stačí si pozrieť výsledky bežeckých podujatí, keď sa na popredných miestach v absolútnom poradí čoraz viac umiestňujú práve štyridsiatnici...
S uplynulým rokom som ja osobne veľmi spokojný. Určite by som ešte v jeho polovici nepovedal, že ako bývalý chodec budem na jeho konci patriť k bežeckým rekordérom SR. Okrem slovenských rekordov či 1. a 2.miesta na M-SR v behu na 50km a maratóne mi dal však uplynulý rok veľa hlavne mentálne. Verím, že skúsenosti z neho, hoci medzi "tínedžérov":-) už (aspoň vekom) tiež zrovna nepatrím, využijem aj v tých nasledujúcich...

V minulom roku som si splnil aj jedno z dávnejších predsavzatí, ktorým bola bežecká 100vka - hoci zdolanie 7 hodinovej hranice som si snáď len odložil na tú najbližšiu :-).

Bežecky som rok 2008 ukončil už tradične najskôr na Vianočnom maratóne v Žiline, kde som si najskôr vypotením pár litrov urobil dobrý apetít na vianočné dobroty, medzi sviatkami to bolo "predýchaním" na Štefanskej hôreckej šestke vo Hôrkach a nakoniec ako každý rok s pár kilami navyše vo Vrútkach na Silvestrovskom behu zdravia.
Výkony na týchto podujatiach, hoci tiež chcem pochopiteľne uspieť, nepovažujem však za najdôležitjšie, tým je pre mňa pocit, že popri stretnutí s kamarátmi urobím aj pre svoje zdravie určite viac, ako len doma tlačiť do žalúdka šalát či koláče a čumieť do telky. Šport naozaj nie je len o výkonoch.
Práve posledné slovo v názve mojich posledných pretekov roku 2008 je zhodou okolností prvé z dvoch slov, na ktoré si pomyslím pri prianí každému do toho ďaľšieho.
Bez zdravia by som totiž nemal bežecký rok 2008 určite úspešný, za aký ho môžem pri svojej bilancii nakoniec hodnotiť. To druhé slovo je viera, bez ktorej by som takisto nedokázal nič. Čo to bolo po bežeckej stránke v uplynulom roku 2008, v kratkosti nižšie, podrobnejšie výsledky tu .

...

-slovenské rekordy v behu na 25000m a 30000m na dráhe
-najlepšie slovenske výkony v 1/2maratóne a maratóne na dráhe
2.2. - Zimné kritérium - Žilina - 1.m.
16.3.- Jozefovský beh - Memoriál J.Konôpku - Čierne-2.m.
29.3.- ČSOB maratón - vzdal pre zranenie na 35.km…..
27.7.- Kysucká desiatka -K.N.M.-1.m.(do 40rokov-celkovo 3.m.)
24.8.- Cezpoľný beh - Biograd na Moru – Chorvátsko -1.m.
9.8. - Rajecký Maratón - Rajec - 8.m. (do 40rokov - 5.m.)
13.9.- Zátopkova desiatka - Žilina -1.m.
14.9.- Rakovská PoHodová 13tka-Raková -1.m.
22.9.- Martinská hodinovka na dráhe - Martin-1.m.
24.9.- Žilinská hodinovka na dráhe -Žilina -1.m.
5.10.- MMM – Košice -11.m (M-SR v maratóne - 2.m.)
18.10.-Deň Supervytrvalca (M-SR v behu na 50km -1.m. )
19.10.-Beh SNP-Staškov-1.m.
25.10.-Považský maratón -Nové Mesto nad Váhom -1.m.
8.11. - SP v behu na 100km -Tarquinia -TAL- 16.m.

..........+ME v behu na 100km -Targuinia–TAL -12.m
22.11.-Maratón Perly Karpát-Tr.Teplice - 2.m.(do 40rokov-1.m.)

20.12.-Vianočný maratón - Žilina - 1.m.

26.12.-Štefanská hôrecka šestka-Hôrky -4.m. (do 40rokov 3.m.)

31.12.-Silvestrovský beh zdravia-Vrútky - 4.m.

Moje výkony 2008, prvý krát od roku 1981 len bežecké.

3km okruh (asfalt)) - 9:27min
5000m dráha (škvára) - 15:59min
10000m dráha (škvára) – 32:44,2min
10km okruh (asfalt) – 33:54min
hodinovka dráha (škvára) - 17575m
25000m dráha (tartan) – 1:27:44,9hod
30000m dráha (tartan) – 1:45:23,7hod
maratón dráha (tartan) – 2:29:23,1hod
maratón cesta – 2:33:01hod
50km okruh (asfalt) – 3:16:06hod
100km cesta (asfalt) – 7:21:14hod

Moje bežecké a chodecké začiatky (9)

2008-12-26T11:31:00.000-08:00

Obdobie zima 1982 - jar 1983 bola v nasmerovaní mojej športovej kariéry dosť významná. Venoval som sa síce stále hlavne bežeckému tréningu, čoraz viac však už aj chôdzi, hoci žiadny tréningový denník som si neviedol.
Párkrát do roka chodila k nám na návštevu naša babička z Jimramova – dedinky na Južnej Morave, kde sme každé leto trávili prázdniny.
-„Petře, co jsi to teda, běžec, či chodec? Slyšela jsem, že jsi startoval na mistrovstvích Slovenska v chůzi“ – prekvapila ma raz pri jednom zo zimných večerov, ktoré u nás trávila.
-„ No bežec predsa, chôdzu som len tak skúšal, kôli súťaži družstiev...“- ani neviem prečo som nechcel priznať, že sa mi páči celkom aj chôdza.

Stále akoby som nebol rozhodnutý, čomu sa chcem venovať viac. Cítil som sa stále bežcom, lákala ma však aj chôdza…
Na jednom z tréningov v marci 1983 mi dal tréner Milan Skokan na štadióne test v chôdzi na 3km, na ktorom som si vytvoril osobný rekord tesne nad 16min.

Na výkony, ktoré sa začínali pätnástkou a doteraz sa pozeral na ne s veľkým rešpektom, ešte pred polrokom sa mi zdali priam neuveriteľné, boli zrazu skoro skutočnosťou. Veľmi ma to povzbudilo.
-„Pefko, ak vydržíš pri chôdzi, uvidíš, že dáš trojku ešte v tomto roku pod pätnásť. S takým výkonom môžeš byť aj majster Slovenska“- akoby ma chcel ešte viac Milan namotivovať.
Poctivo som teda ďalej podľa jeho pokynov trénoval, odmenou mi bolo prvé „chodecké“ víťazstvo na 3km v Dubnici nad Váhom. Svietnik, ktorý som za 1.miesto dostal, doteraz visí pri klavíri v obývačke mojich rodičov.
Na následujúcich krajských súťažiach družstiev som zakrátko patril medzi favoritov. Mira Kocúra som už stabilne zdolával, on však tréningu dával čím ďalej menej. Začal totiž chodievať aj na tréning futbalistov, kde si ho zo žiackeho školského turnaja, na ktorom som hral za svoju školu aj ja, vybral tréner Kys.N.Mesta.
Mira sa mi nakoniec presvedčiť, aby ostal pri atletike a chôdzi, nepodarilo. Neskôr sa stal z neho brankár, ktorý chytal za mužov vo viacerých tímoch na Orave a Kysuciach.
Postupne som začal na diaľku sledovať aj výkony mojich rovesníkov z iných regiónov, v Banskej Bystrici, ktorá bola už vtedy chodeckou „baštou“, bol v tom období žiackou hviezdou Miroslav Stano. Prvýkrát v osobnom súboji som sa s ním stretol na majstrovstvách stredoslovenského kraja v Martine, kde zvíťazil predo mnou asi so 100m náskokom. Zlepšil som si však osobný rekord, čo ma opäť povzbudilo.
Najvýznamnejšími chodeckými pretekmi v Československu v tých rokoch boli Praha-Poděbrady na 50km a Záhorácka 20tka v Borskom Mikuláši na 20km, na ktorých štartovali nielen najlepší chodci v Československu, ale aj kvalitná zahraničná konkurencia. V Borskom Mikuláši štartovali na rôznych tratiach aj mládežnické kategórie a práve Miro Stano v žiackej kategórii v roku 1983 vyhral. Vtedy som na Záhorí ešte neštartoval, len som možno trochu závidel, keď som Mira videl v televízii pri zázname, ktoré boli zo Záhoráckej dvadsiatky či pretekov Praha-Poděbrady samozrejmosťou.
Medzitým sa ku mne dostalo, že aj medzi atlétmi v Banskej Bystrici sa o mne už vie. Veľký súboj nás dvoch sa očakával v septembri na M-SSR vo Svite.
Deň pred štartom počas majstrovstiev Slovenska vo Svite ma pri obede v jedálni na internáte, kde sme bývali, z ničoho nič oslovil jeden z banskobystrických atlétov:
-„ To Ty si ten Tichý, čo chce poraziť nášho Stana?“
- „hej, ja som to, neviem, kde si to počul, ale máš pravdu, chcem ho poraziť. Prečo by som nemohol?“ - s prekvapením, odkiaľ ma pozná, som len nesmelo odpovedal a vzápätí pocítil, ako ma niekto poposunul, aby som si zobral tácku na jedlo. Počul som už len úškrn a výbuch smiechu jeho kamarátov stojacím s ním v rade. Bolo mi to jedno, aj tak som nikoho z nich nepoznal.Veril som len, že na druhý deň im ukážem, že som naozaj lepší.

Nakoniec sa mi to aj podarilo, keď som v osobnom rekorde 14:38,7min získal svoj prvý titul majstra Slovenska. Miro bol druhý za 15:06,5min.

.....pokračovanie....
Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.) .........Súčasnosť

Tri dni po knokaute opäť v ringu:-)

2008-12-16T00:15:00.000-08:00

Pred niečo vyše mesiacom som sa motal po Ríme ako rímsky vojak po boji. Deň po 100vke som chodiť normálne nemohol, ak, tak veľmi pomaly a na vystretých nohách. Keď som ich len trochu pokrčil v kolenách, hmotnosť tela predné stehná neudržali a padal som na zem. Raz sa mi to podarilo v blízkosti Kolosea, kde som nechtiac trochu zakopol o krivú dlažobnú kocku. Hoci som sa snažil zachytiť Ľuba Hrma a Janka Bujňáka, celkom sa mi to nepodarilo a ja som si pri páde narazil pravé koleno. Okoloidúci sa po mne dívali ako na opilca, nakoniec, ani sa nečudujem. Pohľad na mňa musel naozaj vyzerať...Neviem len, či komicky alebo tragicky :-)
-„Peťo, už sa od nás ani nepohneš, budeš chodiť pekne s nami“- vtipne, ale nie bezdôvodne, poznamenal Janči.
-„Janči, vieš čo je najlepšie, aby si zabudol na nejaké bolesti? Spôsobiť si inú. Keď sedím v kresle u zubára, štípem sa najviac ako viem do ruky. Snažil som sa trochu odľahčiť môj zosun na tvrdú zem...
Hoci sme to brali s humorom, naozaj som nebol schopný ani z obrubníka na chodníku sám zísť.....
Keby mi vtedy niekto povedal, že o dva dni budem už klusať a na tretí deň zabehnem 3km pod 10minút, určite by som len neveriacky zavrtel hlavou...Ako povedal Lubo, po ultrabehoch sa nedá plánovať, niekedy trvá regenerácia kratšie, inokedy dlhšie...
Po mojej prvej 100vke som sa opäť presvedčil, že z najhoršieho sa vie trénovaný organizmus dostať celkom rýchlo. Iné by to bolo samozrejme v dosahovaní kvalitnejších výkonov, na tie potrebuje omnoho viac času regenerácie a opätovného tréningu.
Keďže po návrate domov som sa už o dva dni pár kilometrov pokúsil pomaličky preklusať, tretí som sa šiel na bežeckú ligu Žiliny nielen pozrieť, ako som pôvodne plánoval, ale sa 3km aspoň voľne prebehnúť. Pri rozkluse som sa cítil celkom v pohode, nad výkonom ani umiestnením som však absolútne neuvažoval.
Od štartu sa mi bežalo na to, že som pred dvomi dňami nevedel chodiť, nečakane dobre a držal sa na 2.- 4.mieste. Prvý bežal od začiatku s náskokom M. Neslušan.
Nakoniec som v sebe nezaprel súťaživosť a posledný kilometer, hoci mi už nohy oťažili, som sa snažil aj zafinišovať. V závere mi sily na zrýchlenie síce chýbali a na druhého J. Ružbarského som nestačil, 3.miesto za 9:57min. sa mi však pred D.Nemčekom udržať podarilo. To by som naozaj pred štartom nepovedal...
Ďaľšie dni som podľa počasia a chuti využíval na voľný klus, väčšinou okolo 10km. Nič som neplánoval, beh mi však opäť chutil.
Až natoľko, že o desať dní som sa rozhodol bežať ďalší maratón. Nie s ambíciami na výkon či umiestnenie, beh nakoniec nie je len o nich. Jednoducho ma teší už len stretnúť sa s partiou podobne „postihnutých“:-)
V Trenčianskych Tepliciach som si však už siahol na dušičku trochu viac.
Maratón Perly Karpát je profilom trate veľmi náročný maratón s veľkým prevýšením a prudkými výbehmi aj zbehmi. V tomto roku navyše sychravé mokré a chladné počasie s vetrom, dažďom a snežením, keď miestami sa na ceste vytvárala čľapkanica, podmienky len sťažilo. Už pred štartom bolo jasné, že tohtoročná Perla preverí hlavne morálku všetkých, ktorí boli odhodlaní absolvovať celý maratón. Potvrdil to aj priebeh pretekov, keď som si niečo z morálky spred týždňov nakoniec chtiac nechtiac pripomenul aj ja. Prvá polovica bola ešte celkom v pohode, v druhej som však už 100vku spred dvoch týždňov v nohách pocítil. Na zrýchlenie alebo aspoň na udržanie tempa z prvej časti trate som už nemal, a tak si neohrozene s náskokom víťazstvo vybojoval P. Prešnajder. Mne sa nakoniec podarilo dobehnúť na 2.mieste, keď som sa na 35.km dotiahol na dovtedy výborne bežiaceho R.Galoviča. Po obehnutí a vzdialení sa od neho som sa až v cieli dozvedel, že Rasťo nedobehol a na 37.km vzdal...Tretí nakoniec dobehol J.Hudák z Trenčína.
Keď už som spomenul to neplánovanie po ultrapretekoch, o ďaľšie dva týždne po Perle som si doprial opäť absolútne neplánovane celý maratón, a to na jednom zo Žilinských Hamburgov. ...Neprotestovala nakoniec ani moja pravá ruka, ktorá sa pár dní pred tým presvedčila, že hoci v dobrom úmysle, všetkého veľa škodí a menej je niekedy viac nielen v tréningu, ale aj v robote. A hlavne takej, na ktorú nieje zvyknutá. Na rozdiel od nôh sa veru moje ruky majú ešte veľa čo učiť:-). O tom však niekedy inokedy....

Takže asi taký bol mesiac po mojej prvej bežeckej 100vke, po ktorej som si povedal, že do konca roka už okrem vianočných a silvestrovských behov neplánujem nič....

Výsledky 9.zákl.kola BLŽ

Výsledky Maratónu Perly Karpát

Moje bežecké a chodecké začiatky (8)

2008-12-04T01:12:00.000-08:00

Po majstrovstvách Slovenska v Považskej Bystrici som ešte zoparkrát chodecký štart kvôli bodom na žiackych súťažiach družstiev v atletike skúsil. Stále som však netušil, že sa chôdzi začnem už onedlho venovať ako hlavnej disciplíne.
Keď odišiel tréner Srholec z Kysuckého Nového Mesta do Prahy, krátke obdobie nás trénoval jeho syn Jaroslav, čoraz viac sa nám už však začal venovať Milan Skokan a Juraj Čuntala.
Športová chôdza si ma „získala“ v lete 1982, keď som v televízii sledoval ME v atletike v Aténach preteky chodcov na 20km.

Sedel som prilepený na obrazovke, keď na druhom a treťom mieste dopochodovali z dvojkilometrového okruhu na zaplnený štadión dvaja čechoslováci Jozef Pribilinec a Pavol Blažek.
Ešte v ten deň som išiel na štadión a nadšene skúšal chodeckú techniku .
Na ďalšom tréningu ma už tréner Milan Skokan priradil k chodcom Mirovi Kocúrovi, Mirovi Harvanovi a Eugenovi Harvančíkovi. Absolvovali sme 6x300m, čo boli zároveň moje prvé rýchle chodecké úseky a hoci som chalanom nestačil, celkom ma to bavilo.
Radosť z náročného tréningu mi na chvíľu o necelú hodinu pokazil sused z našej bytovky, ktorý sa počas nášho krúženia na dráhe prechádzal po okolí športového areálu a neušli sme jeho pozornosti.
Keď som sa vracal zo štadióna, sedel už so susedmi na lavičke pred domom. Keď ma videl, ako ešte spotený prechádzam okolo nich, pred všetkými sa mi prihovoril:
-“No teda Peter, z teba veru chodec nikdy nebude...“.
Zahanbil som sa, na nejakú obranu som v tej chvíli žiadne slová nenašiel, len som cítil, ako som očervenel a bol rád, keď som sa vo vchode stratil z ich dohľadu .
Ako som šiel po schodoch, na chvíľu som aj zapochyboval a zamyslel, či naozaj nemal sused pravdu.
Prišiel som domov a na stene v detskej izbe, kde som mal vystrihnuté z časopisov Štart a Stadión atletické obrázky, mi padli do oka práve tie z ME v Atenách , na ktorých boli pri preberaní medailí na stupňoch víťazov strieborny Jozef Pribilinec , zlatý španiel Jose Marin a bronzový Pavol Blažek. Vedľa nej fotografia postavou veľmi nízkeho Jose Marina s víťazne zdvihnutými rukami tesne pred cieľovou čiarou.
Zadíval som sa na tú fotografiu a trochu zasníval…
-„Zažiť raz niečo podobné, vojsť na štadión plný divákov…To musí byť pocit..."
Spomenul som si ešte na susedove posmešné slová a vduchu si povedal, že snáď raz uvidí, že nemal pravdu.
Nikdy doteraz som mu túto príhodu z detstva nepripomenul, som však rád, že ešte žije. Býva stále v bytovke, kde moji rodičia a vždy, keď sa stretneme, mi popri pozdrave nezabudne povedať, že čítal o mojich úspechoch a sleduje ich, prípadne že ma videl aj v televízii...
Z toho mám určite lepší pocit, akoby som mu pripomínal, že sa niekedy dávno predsa len možno trochu vo mne mýlil...
....pokračovanie....

Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.) .................Súčasnosť .......

23.štart v Taliansku, prvý bežecký. (II.)

2008-11-28T16:01:00.000-08:00

Nielen o tom, aké rozdielne dokážu byť dve polovice, alebo čo mala spoločné moja prvá bežecká 100vka s prvou chodeckou, ale aj o tom, prečo ma čím ďalej viac láka ultrabeh, je pokračovanie mojich "zážitkov" z priebehu pretekov na SP a ME na 100km
13:00hod. – po troch hodinách od štartu som sa pomaly blížil k polovici, čo považujem za veľmi dôležitý psychologický moment. Nie raz som sa v minulosti na chodeckých 100vkách práve na 50. km, keď som sa cítil v pohode, nechal strhnúť eufóriou a atmosférou divákov pri trati myšlienkou, že polovicu mám za sebou a teraz to už pôjde „len z kopca“. Akosi som si v tom okamihu neuvedomoval, že tá polovica je ešte 50km a tak som začal „pretekať“. Parkrát som na to o 15-20km doplatil....
Presne na takéto momenty, z ktorých som sa už poučil a chcel sa im vyhnúť, som som si spomenul, keď som prebehol 50.tym km za 3:16:31hod.
-„Celkom slušné“, povedal som si nahlas, spomenúc si na nedávny Deň Supervytrvalca v Žiline, kde som bol len o pár sekund rýchlejší. Tam som však bol prebehnutím 50km v cieli.
S odhodlaním a chuťou som pokračoval k občertvovačke, na ktorej bol náš „servismen“ Marián Michalík. Na otázku, či som v pohode, som odpovedal, že zatial celkom áno, len trochu cítim stehná a začalo ma mierne pobolievať pravé trieslo.....Nepovažoval som to však za nič dramatické, čo by mohlo nejako dramaticky negatívne ovplyvniť môj výkon. Podal mi fľašu s nápojom, energetický gél a pokračoval som do ďaľšieho 14km okruhu.
14:00hod – na ultra pretekoch ma okrem iného fascinuje, ako sa v jednotlivých úsekoch trate podľa aktuálnych pocitov prelievajú myšlienky na stupnici od 1-10 smerom hore a späť.
Tie moje pred necelou polhodinou, kedy som rozmýšľal nad výkonom pod 6:50hod., o čase nad 7hodín som ani neuvažoval, sa v priebehu niekoľkých minút zmenili na myšlienky, či budem vôbec schopný dobehnúť do cieľa.
Prebehol som 60.tym kilometrom a mňa bolelo pravé trieslo tak, že som nemohol zdvihnúť nohu. Chtiac nechtiac som si spomenul na svoju prvú chodeckú 100vku v roku 1998, kedy som práve na 60.km prežíval podobné momenty.Tiež som sa na 50.km usmieval, na 60.tom som sedel na obrubníku v bolestiach rozhodnutý skončiť.
O tom, čo ma pred 10timi rokmi zmotivovalo zabojovať, viac tu, o tom, čo to bolo teraz, rozhodlo práve tých 10rokov odvtedy.....A skúsenosti....
14:20hod – k občerstvovačke pred 65.tym km, na ktorej bol opäť Marián, som sa sunul krívajúc a ťahajúc pravú nohu pri zemi. Bolesť pravého triesla bola čoraz väčšia, hľadal som spôsob pohybu, pri ktorom by to bolo čo najviac znesiteľné. Zúfalo som Mariánovi povedal, že ma trieslo veľmi bolí a neviem, čo bude ďalej.
Snáď najlepšie, čo mohol Marián urobiť, bolo, že sa ma nesnažil prehovárať, aby som pokračoval a bojoval. Povedal mi len, aby som prešiel do kroku a chvíľu si oddýchol. Čo bude, uvidíme, ak sa nebude dať, nech skončím....
Opäť som si od neho zobral fľašu s pitím, gél, a zo stola o pár metrov ďalej schmatol zopár kuskov banánov, ktoré som natlačil do seba. Ešte asi 50m som pokračoval krokom, a keď som dopil fľašu, opäť som sa opatrne pokúsil rozbehnúť.
15:10hod – po skoro ďaľšej hodine som sa dostal do poslednej štvrtiny, teda na 75.km. To ma už nebolelo len trieslo a stehná, ale ozývala sa aj únava, ktorá po vyše piatich hodinách príde bez ohľadu na to, či je to beh, športová chôdza, cyklistika alebo obyčajná turistika. Všetko je v takýchto momentoch o hlave a schopnosti vedieť prekonávať únavu, v ultra pretekoch nie raz spojenú s bolesťou.
Psychicky najťažšie na 100vke sú práve okamihy okolo 70-75km, keď už je toho v nohách dosť, na druhej strane do cieľa ešte veľmi ďaleko. Pozitívne myšlienky v hlave sa miešajú s negatívnymi, pri prichádzajúcich krízach si človek začína klásť otázky, či mu toto všetko stojí za to, či musel tak ďaleko cestovať kôli trápeniu sa, či nemohol radšej ostať doma ležať v obývačke a pri vínečku pozerať telku...A či...a tak ďalej......Úspešnejší býva vždy ten, u koho sú pozitívne myšlienky silnejšie ako tie negatívne.
15:35hod. – blížim sa na 80.ty km , pred sebou pozorujem slovenský dres Ľuba Hrma, ktorý má o celý okruh menej. Kráča, hlavu ma sklonenú, vidím, že sa tiež trápi.
-„Neviem Peťo, čo mi je, absolútne sa nemôžem rozbehnúť“ -,počujem, keď ho „obieham“.
-„Ja som tiež v prdeli, bolí ma trieslo, ešte to je pekný kus........Janči je na tom ako?“ - spomenul som si na Janka Bujňáka a na to, že ja sa síce trápim ,každý meter sa mi zdá nekonečno, ale na rozdiel od chalanov mám do cieľa momentálne o 14km menej. Oni si „krásy okruhu“ užijú ešte zďaleka viac....Ak budú chcieť...:-)
-„Za chvíľu ho dobehneš, je kúsok predo mnou“ – a ako to vyslovil, prešiel som rezignovane do kroku aj ja..
-„Tak to teda neviem, suniem sa ako lemra a trpím ako kôň. Som naozaj hotový“,-hovorím skôr preto, aby som si uľavil. Okolo seba totiž vidím, že nie som sám, čo sa trápi. Po necelých šiestich hodinách ma toho už asi každý dosť.
Po pár metroch krokom som sa však opäť rozbehol. Ešte raz som sa obzrel za Ľubom, povzbudil ho a pokračoval v boji s poslednou pätinou trate. Výsledný čas ani umiestnenie ma už vôbec nezaujimali, hoci som vedel, že som stále okolo 12.miesta. Bolo mi to však jedno, mojim cieľom bolo už len šťastne dobehnúť do cieľa. Nielen kôli sebe. S Ľubom a Jančim sme tvorili družstvo, o ktoré sa vzorne staral Marián. Ak nič iné, už len to mi dodávalo silu, aby som zabojoval. Jančiho som dobehol asi o tri kilometre, vzájomne sme sa povzbudili a pokračovali svojim tempom ďalej.O pár metrov ďalej o celý okruh obieham bývalú chodkyňu - Lotyšku Anitu Liepins, s ktorou som sa po minulé roky, ako aj s jej manželom Modrisom, stretával nielen na chodeckých 100vkách v Scanzorosciate, ale aj na vrcholných svetových chodeckých podujatiach či OH. Obom sa v Scanzorosciate podarilo zvíťaziť. Ani by som Anitu nepostrehol, mal som čo robiť sám so sebou, len som počul jej povzbudenie -" Peťo, idi, idi, Ty maladec"...
16:00hod – na občerstvovačke v predposlednom kole som popri Mariánovi opäť prešiel na chvíľu do kroku, aby si trieslo trochu oddýchlo. Zistil som, že to trochu pomáha a ďaľších niekoľko kilometrov je bolesť triesla znesiteľnejšia. Energetický gél som už odmietol, vedel som, že posledných 15km bude už len o morálke....Do rúk som si nabral kusy banánov, postupne som ich zjedol. Chvíľami, aby som zas odbremenil pravé trieslo, som skúsil zaradiť chodeckú techniku. Spomenul som si, že keď som mal pred tromi tromi rokmi v zime pri behaní problémy s trieslami, tak som práve takto trénoval.Teraz som však nemusel dávať na rozdiel od chodeckých pretekov dôraz na správnu techniku a na to, aby som podľa pravidiel dopínal kolená. Červených terčíkov som sa báť nemusel...Jednoducho - „Bež, ako môžeš, ak nemôžeš bežať, kráčaj čo najrýchlejšie“. Športová chôdza v opačnom garde takéto privilégium nepripúšťa...:-)
16:30hod- posledných 10km do cieľa je na ceste značený každý kilometer. Dovtedy som ich nevnímal, teraz som na každý jeden z nich túžobne čakal. Uvedomujem si, že každým úsekom okruhu bežím posledný krát, na rozdiel od Ľuba či Jančiho. Spomenul som si na slová Ľuba Hrma deň pred tým na izbe, keď sme sa o ultratratiach rozprávali.
-„ Vzdať je najjednoduchšie“ - aké jednoduche, aké pravdivé....Po vzdaní už totiž nieje nič.....Ak, tak len neskôr vlastne výčitky svedomia–„Musel som to fakt zabaliť? Naozaj sa už nedalo pokračovať?“.Pravdou je - najľahšie je vzdať a povedať –„naozaj sa nedalo, nemalo to význam“. Kde sa však nachádza tá hranica, kedy sa už „naozaj nedalo, a kedy to naozaj nemá význam, je podľa môjho názoru, pokiaľ ide len o fyzickú indispozíciu, u každého v hlave. U mňa je význam nevzdať sa hoci výkonom či umiestnením v „stratených pretekoch“ už len v tom, že ma to morálne posilní ďalej.
17:00hod – na dlhej rovinke pred poslednou občerstvovačkou, kde stál Marián, cítim, akoby sa mi pod vplyvom blížiaceho konca chvíľami vracala opäť energia a cítim aj celkom svižný krok. Našiel som si dobrý spôsob behu, ako trochu šetriť trieslo a celkom držať svižné tempo. Skoro vôbec som nedvíhal kolená, dával som kratučké, ale celkom rýchle kroky. Nieje to síce pohľad pre učebnice bežeckej techniky, ale zistil som, že v závere ultrabehu je veľmi účinný. Až natoľko, že opäť obieham niekoľkých bežcov, dokonca aj Japonca, s ktorým som si od 45km asi 5krát vymenil poradie. Raz to išlo chvílu lepšie jemu, chvíľu zasa mne.
Na občerstvovačke ma Marián povzbudil, v najhoršom nech už len dokráčam...Zas najlepšie čo mohol urobiť...Darmo, niečo tiež pri ulrabehoch zažil, a omnoho dlhších....
-„Nebudem ja veru kráčať, v závere sa má predsa finišovať nie?.. – pomyslel som si, nahlas som to však nevyslovil, vedel som totiž, že pocity sa dokážu v tejto fáze pretekov meniť v priebehu niekoľko sto metrov. Nahltal som sa znovu banánov a pustil sa do posledných 5km. O ďalší kilometer som zas bol nútený zopár metrov kráčať...Aj kráčanim som však predstihol českého reprezentanta Davida Vydru, ktorý mal takisto ako ja na na bežeckej 100vke premiéru. Len sa ma spýtal, či už idem do cieľa, jeho čakal ešte celý 14km okruh. S Davidom sa poznám od roku 2003 zo sústredenia na Štrbskom plese, keď som sa pripravoval na svoje posledné MS v atletike v Paríži, kde som štartoval na chodeckej 50tke. David vtedy trénoval na triatlonového Ironmana na Havaji. Odvtedy sme sa nevideli, teraz sme sa takto po piatich rokoch stretli na bežeckej 100vke v Taliansku :-)
17:10hod – pribiehal som k miestu na okruhu, kde sa zbieha do mesta a potom už len na námestie do cieľa. Začalo sa stmievať, popri ceste sa postupne rozsvietili tanieriky s voskom, ktoré som si všimol popri celej trati na okruhu už na obed. Nešlo mi vtedy do hlavy, na čo tam sú, myslel som, že je to súčasťou nejakej púte. Veď sme v Taliansku, neďaleko Ríma,Vatikánu.....Teraz mi došlo, na čo tie tanieriky so sviečkami boli pripravené.
Z okruhu do mesta vbieham opäť celkom svižne, teda aspoň mne sa to svižné zdalo. Avšak až dovtedy, kým sa cezo mňa „neprehnal“ nemecký bežec Helmut Dehaut. Teraz už viem, že aj on má posledné 2km do cieľa, dovtedy na okruhu v tom prehľad nebol. Tam obiehal miestami každý každého, všetko záležalo od momentálnych pocitov a prežívania kríz.
17:15hod – v prvom momente, keď ma Helmut obiehal, mi to už bolo jedno, tešil som sa len na cieľ , jedno , či pred ním, alebo za ním. Obdivoval som len, s akou ľahkosťou v kroku cezo mňa „preletel“. Keď bol asi 60m predomnou, zistil som, že viac sa mi nevzďaľuje.
-„Čo takto ešte zabojovať, veď záver sa má finišovať, nie?“ – spomenul som si, čo mi hlavou prebehlo pred pár kilometrami. V momente som sa rozhodol, že to ešte predsa len skúsim, veď za pár minút je po všetkom. Navyše cítim, že nejaké sily ešte mám.

Zavrel som oči a v miernom klesaní som opäť zabral. Videl som, že sa k nemu približujem, vedel som však, že posledný kilometer a hlavne posledných 600m je do prudkého kopca. Dotiahol som sa na neho asi na 20m a rozmýšľal som, či sa mám pokúsiť obehnúť ho teraz alebo počkať a prekvapiť ho až 100m pred cieľom.
17:18hod - čoraz viac ľudí pri trati mi akoby opäť vlievalo energiu, cítil som, ale moc nevnímal, ako mi pri jednom kroku na krivú dlažobnú kocku praskol odtlak na prste pravej nohy a maratónku mi zalialo krvou. V tom okamihu som sa rozhodol netaktizovať, v bolesti som opäť privrel oči, zaťal zuby a v pretekovej eufórii som nasadil „šprintérsku“ rovinku. Cez Helmuta som sa prehnal, po asi 50tich metroch som sa obzrel a zbadal, že už nemal síl zareagovať. Posledné metre na námestí som sa snažil si vychutnať a ďakovným gestom som pozdravil vďačných divákov.
17:21hod - za cieľovou čiarou, ako som sa chcel trochu skrčiť, som zrazu zacítil niečo, čo som doteraz nikdy nepoznal. Nohy ma v stoji udržať nevedeli. Najprv som si za pomoci Mariána sadol, ale keď som začal dostávať aj kŕče do prstov na nohách, tak som si ľahol. Organizátori ma obložili teplovzdušnym igelitom, snažil som sa ich ubezpečiť, že som v poriadku a že za chvíľku to bude ok. Marián mi pomohol sa pomaly zdvihnúť a odkráčať na lavičku.Tam som si pár minút posedel, kým som bol schopný sa obliecť. Samozrejme s pomocou Mariána. Spýtal som sa na chalanov, ako sú na tom...
-„Bežia už spolu, počítam, že ešte také dve hodiny budú na trati, hlavne Ľubo sa trápi“.
17:52hod - ako som sa trochu „povzviechal“ a pomaly kráčal popri cieli k nášmu autu, videl som dobiehať najlepšieho z českých reprezentantov Daniela Orálka, ktorého len pár metrov pred cieľom ešte prekvapil a predbehol nór Gjermund Sorstad.

S Danom sme si neskôr dojmy z trate vymenili. Podobne ako ja sa sa tiež v druhej polovici poriadne vytrápil a hoci v medzičase na maratón bol za mnou len niečo cez 3 minúty, v cieli to bolo vyše polhodiny. Priznal som, že v posledných desiatich kilometroch som očakával, kedy pôjde cezo mňa a bol som prekvapený, že pri mojom "úžasnom" :-) tempe ho za sebou nevidím. Dan chcel tiež ako ja pôvodne bežať pod 7hodín, nakoniec bol rád, že bežal pod osem. Ale nevzdal, to sa na každom ultrabehu cení.

Ako Dan dobehol,nasadol som do auta a šli sme s Mariánom pozrieť chalanov na okruh a aspoň morálne ich podporiť. Bola už tma, pekný bol pohľad na sviečkami po oboch krajoch vysvietenú cestu. Každú chvíľku sa k nám z dlhej rovinky k občerstvovačke približovali bežci so svetielkom na čele, ktoré každý dostal , keď vbiehal za tmy do ďaľšieho okruhu. Dočkali sme sa aj Ľuba s Jančim, bežali spolu.
-„Vidíš, mohol si bežať s nami trochu pomalšie, dostal by si aj Ty takúto čelenku s baterečkou“. – nestratil Ľubo zmysel pre humor, hoci ako neskôr priznal, mal aj také stavy, keď úplne stratil pojem o čase a myslel si, že je na trati aspoň 12hodín...
...Nakoniec, stále by to bola len polovica z 24hodinovky, v ktorej Ľubo získal svoje najväčšie úspechy. V nej dosiahol okrem titulu majstra Europy aj niekoľko medailí z majstrovstiev sveta. O tom, aké stavy práve na 24hodinovkách nie raz zažil , som si naozaj rád vypočul.

Chalani nakoniec dobehli spolu niečo cez dve hodiny za mnou, a hoci Ľubo priznal, že dnes zabehol svoj najpomalší čas na 100vke, oboch som obdivoval. Tak ako aj každého, kto dobiehal neskôr. Pri takomto pohľade som pochopil, že ultrabeh nieje vždy len o výkonoch.

Som veľmi rád, že som na svojej prvej bežeckej 100vke bol práve s takouto partiou. Navyše, zobrať si niečo zo skúseností z ultrabehu od niekoho, ako je Ľubo Hrmo, či Marián Michalík, môže byť pre mna, ak sa rozhodnem niekedy pre niečo dlhšie ako 100km, len užitočné.

Okrem iných skúseností z mojej prvej ultraakcie ma však najviac zaujala veta, ktorú Ľubo vyslovil večer pred štartom:
– „Vzdať je to najľahšie“. Inými slovami podobné ako moje dlhoročné motto - "prehráva ten, kto sa vzdáva".
Možno práve preto ma ultrabeh čím ďalej viac fascinuje. Je totiž nielen o nabehaní množstva kilometrov v tréningu či talente, ale aj o rozmýšľaní a schopnosti improvizovať. Navyše, pomáha poznávať samého seba či naučí bojovať so zdanlivo na prvý pohľad neprekonateľnými prekážkami....A s takými sa v bežnom živote stretáva v súčasnosti človek dosť často.....

Výsledky SP + ME s mojimi medzičasmi po 5km ........ + foto

23.štart v Taliansku, prvý bežecký...(I.)

2008-11-21T11:10:00.000-08:00

Taliansko je krajina, kde som počas svojej športovej kariéry absolvoval najviac zahraničných štartov a kde sa mi zvyklo celkom dariť. Doteraz to boli všetko chodecké preteky, tie prvé v júni 1990 na 25km so štartom v Ríme spod Kolosea a cieľom v pápežovom víkendovom sídle Castelgandolfo. Skončil som vtedy na treťom mieste.
V ďaších rokoch som v Taliansku pravidelne štartoval na prestížnom svetovom chodeckom mítingu v Sesto San Giovani, prvýkrát v roku 1994 na 30km, v tom istom roku sa mi darilo aj na predpremiére chodeckého EP - medzištátnom desaťstretnutí v Livorne, kde som si vytvoril doteraz platný osobný rekord v chôdzi na 35km – 2:35:37hod. a skončil ôsmy.
V Sesto San Giovani sa mi najviac darilo o dva roky neskôr pred OH v Atlante, keď som bol štvrtý, opäť v osobnom rekorde na 30km - 2:13:48hod.
Posledný krát som v Sesto San Giovani štartoval v roku 2001, o rok neskôr som opäť v Taliansku – tentokrát v Turíne zaznamenal svoj najväčší osobný športový úspech - 8.miesto na SP v chôdzi na 50km.
O dva týždne som sa do Talianska opäť vrátil, aby som si na svojej piatej chodeckej 100vke v Scanzorosciate vybojoval 3.miesto a vytvoril opäť osobný rekord 9:02:00hod., ktorý je doteraz platným slovenským rekordom.
Poslednú svoju chodeckú 100vku som absolvoval pred dvomi rokmi, vlani som v Scanzorosciate prvý krát od roku 1998 chýbal.

Chodeckú kariéru som akoby symbolicky ukončill vlani kde inde ako v Taliansku - v Riccione na veteránskych MS v atletike, kde som získal v kategórii M35 kompletnú sadu medailí – bronz na 5km, striebro na 10km a na záver titul majstra sveta na 20km....
......Všetko ma však svoj koniec.......

......Tak isto, ako má však všetko aj svoj začiatok......
Už dávnejšie ma totiž lákalo po chodeckých 100vkách skúsiť aj bežeckú.
Veril som, že pokiaľ budem zdravý, je len otázkou času, kedy sa na ňu odhodlám.

Skvelá príležitosť sa mi ponúkla v tomto roku v sobotu 8.11. na SP a zároveň ME v Tuscanii-Targuinii, regióne Lazio neďaleko Ríma, ktoré som si už na začiatku roka dal ako jeden z hlavných cieľov roka. Netušil som síce vtedy, že hneď na jar sa „vďaka“ zraneniu na maratóne v Bratislave budú moje myšlienky uberať iným smerom, ale ako som napísal v jednom z mojich príspevkov, z odstupom času sa naozaj ukázalo, že - „asi to takto všetko malo byť“. Jeseň ma zastihla naozaj v správnej pohode.
Na svoju premiérovú bežeckú 100vku som sa tešil ako malé dieťa na novú hračku. Vedel som, že ma na nej podobne ako pri chodeckých čakajú aj ťažké chvíle, nevedel som len, kedy....
Aká teda bola moja prvá bežecká stovka?
Keby som to mal vyjadriť dvomi slovami, tak – pekná a náročná....Zaslúži si však slov trochu viac, takže:

9:30hod. – pol hodiny pred štartom – počas rozcvičky v priestore štartu si dávam do usporiadateľskeho auta vo vreci SVK označené fľaše s vlastným nápojom, na ktorých je moje číslo 119 a príslušný kilometer občerstovacej stanice. Už vyzlečení v dresoch sme si s Jankom Bujňákom a Ľubom Hrmom stihli urobiť spoločné predštartové foto.

9:45hod - posledné chvíle pred štartom, kedy je ešte možné si odskočiť odľahčiť sa. Pri preskakovaní zábradlia smerom do zóny štartu cítim, ako mi z hlavy spadli okuliare. Zohnem sa pre ne a zisťujem, že sú zlomené. Moc času zohnať druhé nieje, pýtam sa ešte pre istotu našich chalanov – Ľuba Hrma a Jančiho Bujňáka, či náhodou nejaké nemajú. Neostalo mi iné, ako buď bežať bez nich, alebo sa pokúsiť o malý zázrak a pokusiť sa ich nejako zlepiť. Vbehol som teda na poštu na druhej strane námestia a pri okienku som peknú mladú slečnu poprosil, či nemá nejaké lepidlo alebo lepiacu pásku. Priesvitnou páskou sa mi rám zo sklom podarilo spojiť , aby to ako tak držalo.
Vybehol som rýchlo z pošty a cez dav divákov som sa predral k priestoru, ktorý bol určený na zoraďovanie na štartovú čiaru.
Postavil som sa do druhej rady a netrpezlivo čakal na odratávanie poslednej minúty do štartu.

10:00hod. – po štartovom výstrele a za mohutného talianskeho temperamentného povzbudzovania sa masa viac ako 300bežcov rozbehla smerom cez centrum starobylého mestečka Tuscania, kde sme absolvovali malý okruh po kockovej dlažbe. Vnímal som divákov okolo trate, zároveň si všímal a dával pozor, aby som sa na nerovnej ceste nepotkol a nespadol.

10:05hod – vybiehame z centra na výpadovku z mesta, odkiaľ na nás čakalo 37km na okruh dlhý 14,2km, ktorým každý, kto chcel dobehnúť do cieľa, musel absolovovať 4 krát.

10:20hod – občerstvovačku na piatom kilometri si moc nevšímam, svoj nápoj som si dal až na 15ty. Stihol som však zaregistrovať, že nájsť si a zobrať zo stola svoj nápoj bez toho, aby som tam mal niekoho, kto by mi ho podal, nebude až také jednoduché. Stolov na počet 50tich krajín je málo a hoci sú tabuľky s názvami jednotlivých výprav zoradené podľa abecedy, sú veľmi husto. Hľadať svoju fľašu v tempe 4min/km považujem v tej chvíli za hľadanie ihly v kope sena.

10:40hod. – na 10.km bežím v čelnej skupine asi 20bežcov,v ktorej sú všetci favoriti. Cítim sa veľmi dobre, tempo sa mi zdá pohodové.Viem však, že to je vlastne len začiatok a momenálne pocity ešte nič neznamenajú. Snažím sa ich však sledovať, zároveň verím, že takéto budú čo najdlhšie.

Zo skupinky sa z ničoho nič odtrhne Japonec, ktorý mi pripomína jazdca na Tour de France, ktorý sa pustí do sólo úniku. Buď je taký dobrý a verí si, alebo nevie čo je 100km , myslím si. Aj mňa napadla myšlienka, že by nebol problém bežať rýchlejšie, ale čo potom neskôr...
Nakoniec, uzavrel som myšlienku tým, že prečo nebežia rýchlejšie borci, ktorí to vedia možno oveľa rýchlejšie...

11:00hod – na 15.km mám prvýkrát svoje občerstvenie, podáva mi ho Marián Michalík, ktorý sa od štartu presunul našim autom. Stihol som mu povedať, že sa mi beží v pohode, akurát že fľašu zo stola na ďalšej občerstvovačke na 20.km si stihnem sám asi ťažko zobrať. Všetci zo špičky majú na každej občerstvovačke svoj servis, ktorý im fľaše podáva do rúk. Marián mi odpovedal, že sa bude snažiť sa na ďaľšiu občerstvovačku autom dostať.

11:20hod – 20.tym kilometrom sme prebehli v medzičase 1:17:57hod. teda omnoho rýhlejšie, ako som mal pôvodne v úmysle. Bol som v kľude, strážil som si svoje pocity a cítil som, že bežím stále zadržane. Krajina, ktorou sme bežali, bola veľmi pekná, akurát som si uvedomil, že od štartu sme vlastne ešte vôbec nebežali po rovine. Buď tiahlo do kopca, alebo tiahlo z kopca. Fľašu s mojim nápojom mi na občerstvovačke Marián v pohode podal a pripomenul, že najbližšie so mnou bude až na 33.km, keď sa napojíme na okruh. Zobral som si teda fľašu so sebou a pomaly z nej popíjal , kým nebola prázdna.Potom som ju odhodil.

11:40hod – tesne za štvrtinou trate (25km-1:36:50hod) bol prudký asi 600m zbeh dole z kopca, kde som začal cítiť, že sa začína pretekať. V duchu som si povedal, že je to akosi skoro. Dovtedy, hoci do kopca nebehám moc rád a ani to veľmi neviem, som bol milo prekvapený, že mi to vôbec nerobí problém. V skupinke som sa totiž díval radšej na chrbát niekoho z bežcov predomnou , takže to, že bežíme do kopca, som ani nevnímal. Dôležité pre mňa bolo,že som cítil v nohách silu. V tomto zbehu sa na chvíľku skupinka roztrhla, po ďaľších asi 500m sa však znovu stmelila.

12:00hod – v čase obeda sme sa ocitli na 30.km (1:56:23hod) a konečne na kúsku roviny. Skupina sa scvrkla na 13 bežcov, v korej som sa mi stále bežalo fajn. Vnímal som medzičas, o ktorom by som pred štartom nemal odvahu ani hovoriť, všímal som si však aj svoje pocity. Porovnával som ich z predchádzajúcimi chodeckými 100vkami a veril , že je všetko v najlepšom poriadku. Len tak zo žartu som si ešte povedal, že aj keby náhodou prišli neskôr nejaké problémy, pri behu sa budem predsa len trápiť kratšie ako pri chodeckej 100vke....Ani som sa nenazdal, zbadal som na odbočke na okruh občerstvovačku na 33.km, kde ma už čakal Marián. Podal mi fľašu a prvýkrát energetický gél, stihol pripomenúť ešte, že už bude stať len tam – teda každých 14,2km.

12:30hod. – pred 40.tym kilometrom som prvýkrát zacítil následky zo zbehov z kopcov a to miernou svalovicou na predné stehná. Spomenul som si na Neslušské vrchy, keď sa peši vraciame z rodinnej chalupy. Tiež mám podobné pocity večer.To ma však nečaká ešte skoro 60km behu. Prvykrát mám potrebu si odskočiť vyprázdniť trochu mechúr. Považujem to za vhodný okamih, lebo skupina, v ktorej som sa dovtedy cítil v pohode, sa opäť začína trhať a ja cítim, že pokračovať v nasadenom tempe naďalej by už bolo pre mňa nasilu.

12:45hod – okruh je konečne celkom na rovine, akurát jeden výbeh na most a zbeh z neho. Bežím sám asi 60m za skupinkou a pred sebou vidím veľkú tabuľu s nápisom 42195m. Spomenul som si na Liptovský maratón, ktorý sa bežal presne v ten istý deň, tiež so štartom o 10:00hod. Pozrel som sa po krajine a veľmi mi aj Liptov pripomínala. Métou maratónu som prebehol v čase 2:44:24hod a len tak ma napadla myšlienka, na aké umiestnenie by takýto výkon na maratóne, na ktorom som v rokoch 2003, 2005 a 2006 vyhral, stačil.
V momente som však takéto myšlienky pustil z hlavy a vrátil sa do reality. Pred sebou ma čakal totiž ešte jeden celý maratón a necelých 16km k tomu......Tie už boli trochu o niečom inom........:-)

....o tom však niekedy nabudúce...

Po desiatich rokoch na ME opäť dvanásty...

2008-11-14T16:17:00.000-08:00

V roku 1997 na Svetovom pohári v chôdzi v českých Poděbradoch slovenská chôdza zaznamenala v súťaži družstiev svoj doteraz najväčší úspech.
K striebru družstva SR sa mne podarilo vtedy prispieť 16.tym miestom výkonom 3:51:30h, len 8 sekúnd za osobným rekordom.
O rok neskôr sa mi podarilo vybojovať si účasť na ME v atletike v Budapešti, kde som opäť na chodeckej 50tke za 3:55:37h skončil dvanásty.
O necelé tri mesiace – v novembri som si v Taliansku prvýkrát vyskúšal, ako chutí dvojnásobná trať a svoju prvú chodeckú 100vku som aj šťastne dokončil.

...Prečo som si spomenul akurát na tieto zdanlivo nesúvisiace podujatia?
Ubehlo presne desať rokov, a ja som si opäť v novembri a práve v Taliansku na svojej prvej, tentokrát bežeckej 100vke umiestnenia z týchto mojich účasti na vrcholných podujatiach nečakane pripomenul....
V mestečkách neďaleko Ríma, so štartom v Tuscanii, a cieľom v Tarquinii sa totiž konali v behu na 100km zároveň Svetový pohár aj Majstrovstvá Európy....
...a práve v hodnotení SP som zhodou okolností skončil opäť šestnásty, na ME dvanásty.
Keď už teda dve (umiestnenia) v jednom (štarte), tak aspoň na dvojnásobnej trati, nie?...:-)

A aby to pripomínanie si nebolo len o umiestneniach, pripomenul som si pre istotu aj pocity z prvej chodeckej 100vky.Tie som na 60.km prežíval podobné, tiež som zopár desiatok metrov musel kráčať. Na rozdiel od tej chodeckej som sa však nemusel obávať červených terčíkov od rozhodcov za nedopínanie kolien:-)...
O tom, či a nakoľko splnila očakávanie moja prvá bežecká 100vka, ale aj o „zážitkoch“ z nej (a hlavne po nej:-) niekedy inokedy.
..
Výsledky SP + ME s mojimi medzičasmi po 5km ........+ foto
..

Moje bežecké a chodecké začiatky (7)

2008-11-13T13:00:00.000-08:00

Atletika a hlavne beh si ma postupne získal tak, že keď mi Števo Slezák povedal, že už berú na futbal, ani som neuvažoval, že behať prestanem a odídem z atletického oddielu.

Kým pre Števa sa teda bežecká kariéra skončila a ďalej šiel po stopách svojho otca, ktorý v tom čase hral za Kysucké Nové Mesto, ja som chcel byť čím ďalej viac dobrým bežcom - ako Sebastian Coe či Mirus Jifter...
Na tréningoch sme všetci prešli každou atletickou disciplínou, snáď len skokom o žrdi nie, na ktorú sme ako jedinú nemali podmienky.

Často sme mávali kontrolné preteky, ktorých výsledky tréner Srholec vždy na konci roka spracoval v oddielových tabuľkách…

Na atletiku som nahovoril viacerých chalanov z ulice, medzi nimi aj kamaráta z vedľajšej bytovky Mira Kocúra. Strávili sme spolu celé detstvo a veľa toho aj navyvádzali, z čoho mali určite radosť:-) všetci susedia naokolo.

Žili sme však predovšetkým športom, na sídlisku sme napríklad vymýšľali aj rôzne atletické súťaže, na skok do výšky sme si z drevených latiek urobili stojany, od 60 cm výšky sme po každom centimetri popritĺkali klince a laty vsadili do zeme. Ako doskočisko nám stačila kopa sena. Skúšali sme skákať obkročmo - stredlom ako Jaščenko, najčastejšie sme však skákali nožničkami. Keď sme mali veľa sena, tak aj na flop, teda chrbtom k laťke sme našli odvahu. Ešte dnes mám pred očami víťazný skok Gerda Wessiga z NDR na OH v Moskve, ako flopom prekonal o centimeter práve Jaščenkov svetový rekord na 236 cm.
Na vrh guľou nám namiesto gule stačil kameň, ktorý sme vybrali z rozbitého obrubníka pri ceste, na disk zas ploský kameň z rieky Kysuca. Techniku sme napodobňovali, ako sme videli v televízii.
Keď sme sa na jar v roku 1981 na dozvedeli, že na najbližšom tréningu budeme mať kontrolné preteky v chôdzi na 3 km, hovorím Mirovi:
-„Povedz trenérovi, že nemôžem prísť, lebo mám hudobnú“ - naozaj som ju aj mal, ale v tom čase som už bez toho, aby to otec vedel, do hudobnej chodil len tak naoko. Mal som učiteľa, ktorý vedel, že ma to nebaví a že by som do ĽŠU najradšej nechodil vôbec. Keď videl, že chodím na hodiny nepripravený, sám mi povedal:
-„Vieš čo Peter, toto nemá význam, viem, že aj tak máš plnú hlavu atletiky, príď mi tu len vtedy, keď budeš niečo vedieť“, a do žiackej knižky za predchádzajúce absencie na hodine napísal len - ŽDO - žiak dodatočne ospravedlnený.
Nie že by ma samotná hra na klavír až tak nebavila, učil som sa celkom rýchlo, ale nenávidel som tie rôzne stupnice a etudy. Takého Chopina som sa učil napríklad rád. S učiteľom Langerom som sa neskôr dohodol, že budem chodiť len na tie hodiny, kde nacvičujem skladbu na koncert. Látku na postupové skúšky do ďalšieho ročníka som nacvičoval skoro celý rok:-)....Aj tak som robil dvakrát reparát....

Otec mi žiacku nekontroloval, mama, čo sa týka klavíra, mi vždy podpísala všetko, čo som jej nastrčil. Keď som mal cvičiť na klavír a otec nebol doma, hral som pred ňou dokola to isté, čo som vedel. Využíval som, že nemá prehľad, sluch však mala dobrý - všetko sa jej páčilo:-).

Otec so mnou cvičil raz, na to nezabudnem. Bolo to skoro celú noc a to vtedy, keď sa dozvedel, že robím opravné skúšky, ktoré som mal druhý deň. Tajil som to do poslednej chvíle, žiacku knižku som nenápadne hodil za klavír....Avšak našla sa....
Ten deň, keď sme mali na tréningu tú kontrolku v chôdzi na 3km, som však išiel radšej do hudobnej, nevedel som si totiž predstaviť, že by som mohol vydržať vrtieť zadkom skoro 8 okruhov na štadióne (škvárová dráha v KNM má dodnes 385 m).
Večer po tréningu som prišiel k Mirovi a zvedavo som na neho spustil:
-„Tak čo, čo vravel tréner, nepýtal sa prečo som nebol na tréningu? Koľko Vás bolo? Celé si to vydržal?“.
Miro skončil druhý za Mirom Harvanom, ktorý bol v tom čase slovenskou "žiackou chodeckou hviezdou". Neskôr na M-SSR v Považskej Bystrici, v roku 1982, kde som už aj ja štartoval v chôdzi , obsadili obaja prvé dve miesta. Ja som skončil siedmy.

Stále som sa však videl v budúcnosti hlavne ako Sebastian Coe, o chôdzi som ani neuvažoval. Veď so siedmym miestom som sa po pretekoch na izbe v ubytovni pri oboch medailistov pred dievčatami hanbil...Ktorú z nich by som mohol zaujímať, vravel som si vtedy...

Miro Harvan bol s titulom majststra Slovenska pred nimi hviezdou, nakoniec, ako mi aj o pár rokov povedal tréner Juraj Benčík pri neviem akej príležitosti – „Peťo, len víťaz ženám srdcia láme“

Pokračovanie...
Moje bežecké a chodecké začiatky (1)

Moje bežecké a chodecké začiatky (2)

Moje bežecké a chodecké začiatky (3)
Moje bežecké a chodecké začiatky (4)

Moje bežecké a chodecké začiatky(5)

Moje bežecké a chodecké začiatky (6)
Súčasnosť

Po deviatich 100vkách pred prvou - bežeckou

2008-11-03T07:40:00.000-08:00

Ako ten čas letí. Ani sa to nezdá, už je to desať rokov, čom som 15.11.1998 štartoval v Talianskom Scanzorosciate, mestečku na predmestí Bergama na svojej prvej chodeckej 100vke – Gara de Internationale di marcia 100km.
Pred dvomi rokmi v októbri 2006 som v Scanzorosciate úspešne dokráčal svoju poslednú – deviatu.
Zhodou okolností v stredu cestujem do Talianska na 100vku opäť, tentokrát však na svoju prvú bežeckú. A aby to nebola len tak hocijaká, zvolil som si hneď podujatie najvyššieho rangu - IAU 100 km World Cup and IAU 100 km European Championships, ktoré sa konajú v sobotu 8.11.2008 neďaleko Ríma v mestách Tuscania -Targquinia
Pred desiatimi rokmi som nevedel, čo ma na chodeckej 100vke čaká, pôvodne som chcel po sezóne vyskúšať len niečo nové a možno aj otestovať svoje vôľové vlastnosti či mentálnu silu, lebo o nich to, ako som sa neskôr presvedčil, veľakrát je. Som rád, že som sa v nich vtedy nesklamal.
Takisto neviem, čo ma čaká v Taliansku teraz. Viem len, že na rozdiel od chodeckého rovinatého 5km okruhu v Scanzorosciate ma teraz čaká členitá náročná trať so stúpaniami a klesaniami. Najprv z mesta Tuscania 37km do Targquinie, v ňom štyri 14km dlhé okruhy a záverečné 7km stúpanie do cieľa....Uf, na tie som naozaj zvedavý.
Verím však, že okrem toho, že som o desať rokov starší ako pri prvej chodeckej 100vke, nazbieral som neskôr na ďaľších ôsmich natoľko skúsenosti, aby mi pomohli v rozhodovaní, ako sa zachovať v rôznych, hlavne krízových situáciach. Väčším či menším som sa nikdy stopercentne nevyhol a počítam, že môžu prísť aj v sobotu.
Napriek tomu sa na svoju premiérovu bežeckú 100vku teším tak, ako som sa vždy tešil do Scanzorosciate na chodeckú.
Myslím, že pripravený som fyzicky aj psychicky dobre, a hoci viem, že stať sa môže všeličo, som odhodlaný podať čo najlepší výkon v súťaži jednotlivcov a v každom prípade, ak by mi to aj nešlo podľa mojich predstáv, zabojovať v súťaži družstiev.V ňom budem stať na štarte spolu s J. Bujňákom a L. Hrmom.
Verím, že vracať domov sa budeme všetci hlavne zdraví a s pocitom, že sme pre čo najlepší výsledok urobili, čo bolo v ten deň v našich silách. Na aké výkony a umiestnenia to bude stačiť, uvidíme v sobotu večer :-)

Štatistiky mojich všetkých 9 tich chodeckých 100viek

Po štyroch rokoch opäť maratón pod 2:30hod.

2008-10-29T15:53:00.000-07:00

Pred štartom 46.ročníka Považského maratónu v Novom Meste nad Váhom, prvýkrát na Slovensku organizovaného maratónu na dráhe, som sa po minulotýždňovom Dni Supervytrvalca v Žiline cítil dobre a celkom sa naň tešil. Predsa len, bežať maratón na tartane, teda 105 a pol kola, bolo niečo nové a výnimočné.

Navyše, núkala sa možnosť prekonať nielen najlepší slovenský výkon J.Gyurkeho z roku 1998 v maratóne na dráhe, ale aj možnosť zlepšiť v medzičasoch oficiálne slovenské rekordy I.Magyara v behu na 25km a 30km z roku 2005. Ich hodnota bola totiž na úrovni tempa, v akom som chcel bežať maratón.
Stretol som sa síce s názormi, že po MMM v Košiciach, po ňom o dva týždne 50tke v Žiline a po ďaľšich siedmich dňoch zabehnúť maratón na dráhe pod 2:30h je nereálne, ja som to však videl z iného uhla....

Z akého?
Už na MMM som chcel dosiahnúť výkon, ktorý je momentálne v mojích silách. Žiaľ, okolnosti boli proti, preto ma potešilo aspoň 2.miesto na M-SR. Bol som však presvedčený, že som na dno svojich síl nesiahol,a to mi vŕtalo v hlave....
Štart na Dni supervytrvalca a M-SR v behu na 50km v Žiline som zobral ako samozrejmosť, nakoniec, organizuje ho Olympijský klub Žilina, ktorého som čestným členom a AK Žilina, ktorý je organizátorom Bežeckej ligy Žiliny. Navyše na okruhu, kde som ako doma a kde behávam Žilinské Hamburgy a Žilinskú bežeckú ligu.
Bol som si však vedomý, že pokiaľ chcem pomýšľať na kvalitný výkon na Považskom maratóne, plytvať silami si dovoliť nemôžem. Tomu som prispôsobil aj taktiku na 50tke v Žiline.
Moje presvedčenie a viera, že sa mi môže v Novom Meste nad Váhom podariť dosiahnúť výkon pod 2:30hod, bolo jednoduché..
Ako prvé som si povedal, že keď som vlani po vytrápenej Dudinskej chodeckej 50tke (4:18:26h) dosiahol o týždeň na maratóne v Bratislave výkon 2:30:37hod., prečo by som nemohol bežať teraz po celkom pohodovej bežeckej 50tke (3:16:06h) pod 2:30hod. Druhý silný argument boli moje vnútorné pocity.
Nevedel som síce, ako budú nohy a chrbát, ktoré už ani nevedia, čo je tartan, na monotónne krúženie po pružnom podklade reagovať, tým som sa však dopredu nezaťažoval. Všetky prípadné negatíva som sa snažil nahradiť pozitívnym myslením a presvedčením, že na to mám a všetko ostatné je v hlave.
Tu moju som nastavil na to, že ma čakajú vlastne dve bežecké hodinovky v priemere 17km + polhodina navyše:-). Takých som bežal celkom v pohode už viacero, naposledy na škvárových dráhach v Martine a Žiline necelé dva týždne pred MMM.
Od štartu pretekov som sa usadil na čele štartového poľa s poliakom Bogdanom Dziubom, s ktorým sme sa po vytvorení mierneho náskoku dohodli, že sa budeme striedať vo vedení každý kilometer a takto, pokiaľ to bude možné, si vzájomne pomôžeme. Bogdanovi som spomenul, že by som rád okrem výkonu pod 2:30hod vytvoril aj slovenské rekordy na 25km a 30km. Keď sme mali za sebou 17150m, zo žartu som Bogdanovi povedal, že jednu hodinovku máme už za sebou...
Takto sme vzorne spolupracovali, kým sme spolu neprebehli métou 25.km v čase o 40sek. rýchlejšom ako bol platný slovenský rekord I. Magyara z roku 2005.
Na 27.km som zacítil, že Bogdan vždy, keď bol vpredu, trošku v tempe poľavoval, preto som sa snažil prevziať iniciatívu a udržiavať potrebné tempo, aby mi o pár sekund neušiel druhý rekord, na ktorý som dostal chuť.
Na 29.km som si zrátal, aké tempo mi treba udržiavať, aby som podbehol aj hranicu rekordu na 30km a vychádzalo mi, že musím zrýchliť. Zariskoval som teda trochu a vzdialil sa Bogdanovi. Poslednú 200vku som zafinišoval za 38 sekúnd a métou 30km prebehol za 1:45:23 hod.

Bol som zvedavý, aký oficiálny čas mi nadiktujú rozhodcovia a veril, že mi rekord tesne neubzikol. Bol som totiž neviem prečo v domnení, že potrebujem dosiahnúť čas pod 1:45:24. Na moje prekvapenie som sa o dve kolá dozvedel, že som rekord prekonal nie o sekundu, ale o 16sekúnd.

Ako sa vraví –"keď je hlava blbá, nech trpí celé telo". Túto pravdu som pocítil na ďaľších kilometroch.
Môj krok stratil na ľahkosti a čím ďalej sa začínali prejavovať pribúdajúce kilometre. Jediným pozitívom môjho trochu nerozvážneho prudkého zrýchlenia bolo odpútanie sa od Bogdana, ktorý nakoniec na 32km vzdal.

Keď som prebiehal 34tym km, na stopkách mi naskočili presne dve hodiny od štartu. Spomenul som si na svoje predštartové "nastavenie hlavy" na dve hodinovky po 17km, otázkou už len bolo, ako si poradím s tou polhodinou navyše:-)
Posledných 7km to bol pre mňa už len súboj s časomierou a pribúdajúcou únavou. Tempo cca o 10sekund pomalšie ako dovtedy naznačovalo, že mi hranica 2:30hod unikne o pár sekúnd, jedinou možnosťou bolo zrýchlenie v záverečnom kilometri. Ten som potreboval zvládnuť pod 3:30min.- na začiatku maratónu celkom pohodové tempo....Presne táto myšlienka ma kilometer pred cieľom aj napadla...
Našťastie, ale hlavne s vypätím všetkých síl na poslednej 200vke opäť za 38 sekúnd sa mi podarilo ten kilometer zabehnúť za 3:24min. a vzápätí si vychutnať mäkkosť novomestského tartanu:-) ....
Posledné dva víkendy boli teda bežecky pre mňa veľmi pekné. Okrem výkonov a dosiahnutých úspechov mi však dali oveľa viac. Opäť som sa totiž presvedčil, aká je dôležitá psychika a viera . Je úplne jedno aká a v čo. Tu moju sa však budem snažiť nikdy nestratiť...

.Výsledky PM 08 na dráhe - aj s podrobnými medzičasmi

+ foto ...+ video - štart... + video - cieľ

Opäť jeden z fajn bežeckých víkendov.

2008-10-19T13:49:00.000-07:00

Od MMM ubehli dva týždňa a mne stále vŕta v hlave. Som totiž presvedčený, že som na ňom nesiahol, ako som si predstavoval, na svoje momentálne maximum. Žiaľ, počasie, okolnosti a vývin pretekov majú na svedomí, že som sa zameral viac na umiestnenie ako čo najlepší čas . Vyťažil som síce z toho pekné 2.miesto na M-SR, vnútorne ma však výkon 2:33:01hod z jedného dôvodu doteraz neuspokojuje.
O pol roka už budem štyridsiatnik, teda vo veku, kedy už nemôžem s istotou povedať, či sa budem ešte cítiť zdravotne či bežecky tak dobre ako teraz.
Hoci momentálne moja príprava smeruje na novembrové MS v behu na 100km v Taliansku, s radosťou som prijal možnosť pokúsiť sa zúročiť momentálnu formu na lepší výkon ako v Košiciach. Ale nielen to.
Prvýkrát na Slovensku sa beží budúci týždeň v sobotu maraton na dráhe a to Považský v Novom Meste nad Váhom. Pri ustanovení slovenského rekordu by som rád bol, pochopitelne, najradšej, ak by pri jeho výkone bolo moje meno. Za pokus to myslím stojí.
Práve tejto mojej myšlienke som prispôsobil aj uplynulý víkend.
Pôvodne som mal v úmysle na Dni Suprvytrvalca v Žiline, ktorý bol ako každý rok zároveň aj majstrovstvami Slovenska v behu na 50km, pokúsiť sa zlepšiť vlaňajší traťový rekord 3:07:56hod. Po rozhodnutí štartovať na Považskom maratóne som nakoniec svoj zámer zredukoval maximálne na víťazstvo, a to bez ohľadu na dosiahnutý výkon. Predsa len, aj kôň je len človek a unaví sa :-).

V peknom slnečnom počasí sa mi v Žiline od začiatku bežalo po boku Roberta Tatraia z Košíc v pohode, do 25.km (1:39:30hod) sme si chvíle na 975m okruhu krátili debatou na rôzne témy. Od 30.km som mierne zrýchlil a métou maratónu prebehol za 2:45:53hod. Posledných necelých 8km som už absolvoval vo svojom tempe síce sám, ale určite som sa osamelo necítil. Na okruhu totiž krúžilo ďaľších 27 bežcov, s ktorými som pri obiehaní vždy aspoň jedno-dve slovka prehodil. Do cieľa som nakoniec dobehol pred Robom so 4 minutovým náskokom, len tri a pol minúty za svojím vlaňajším osobným rekordom, a hoci celkom bez problémov, musím uznať, že po vyše troch hodinách behu sa človek cíti ináč ako pri sedení pri televízii. Fyzicky síce trochu (niekedy viac:-) unavený, ale duševne isto spokojnejší. Aspoň bežci ten pocit určite poznajú. Keď k tomu prirátam polhodinové plávanie na neďalekej mestskej krytej plavárni a posedenie po vyhodnotení s dobrou večerou a pivom, nemala sobota chybu.
Tak, ako nemala ani nedeľa.
Že sa postavím na štart 35.ročníka Behu SNP v Staškove, mimochodom moje prvé bežecké preteky v roku 1979, som sa rozhodol večer doma pri pár deci vínka. Nie s iným cieľom ako si po sobote spestriť nedeľu nie osamoteným výklusom doma. O umiestnení som ani neuvažoval, mysľou som bol skôr už budúci týždeň na maratóne v Novom Meste nad Váhom.
Od štartu sa mi však na to, že prvých cca 700m bolo do kopca, štartové pole nevzdiaľovalo, navyše sa mi bežalo po pár sto metroch rozhýbania sa dobre. Po polovici 15km trate som ostal na čele s Romanom Balážom z Ostravy sám a asi 4km pred cieľom som sa vzdialil aj jemu.

Nečakane som si teda nakoniec dobehol po prvé miesto, aby som sa pri vyhlasovaní dozvedel, že okrem pohára, medaily, diplomu:-) a zimnej čiapky ERIMA som získal aj zľavu na dovolenkový pobyt v Chorvátsku v hodnote 5000Sk. Zhodou okolností práve tam, kde som sa po jarných zdravotných problémoch ja tak dobre naštartoval na jesennú časť sezóny tento rok a môj syn Peťo potrénoval na M-SR a medzištátne stretnutie ČR-SR v atletike žiactva...Nakoniec, aj jemu sa dnes v dorasteneckej kategórii na 7,5km trati podarilo zvíťaziť.....

.....No nebol to naozaj fajn víkend?.....Už sa teším na ten ďaľší....

Výsledky Dňa supervytrvalca tu .................viac z aktualít tu

Moje bežecké a chodecké začiatky (6)

2008-10-16T12:36:00.000-07:00

Zážitok zo Zlatej tretry v Ostrave mi dodal ešte viac chuti do tréningu. Na jesenných Majstrovstvách Stredoslovenského kraja v Žiline som v behu na 600m nastupoval ako jeden z favoritov na titul. Laco bežal v prvom z dvoch rozbehov, ja v druhom…
-„Tréner, nerozbehli to akosi pomaly?“ – spýtal som sa trénera, neuvedomujúc si, že mne to vlastne mohlo len vyhovovať.
-„To teda rozbehli“, a len čo to dopovedal, podišiel bližšie k zábradliu, aby na Laca doslova zreval:
-„ Laco,to čo je za flákanie?! Kopni do toho, dôležitý je čas, sú dva rozbehy!“.
V okamihu bolo vidno ako Laco „odbrzdil“, postupne sa posunul zo štvrtého miesta na druhé, na ktorom bežal do poslednej zákruty. Posledných 100m už bežal prvý a asi so sekundovým náskokom vyhral výkonom 1:44,0min..
O pár minut som sa postavil na štart druhého rozbehu ja, v ktorom nás bol 16. Od začiatku som na rozdiel od Laca zvolil rýchle tempo, možno až prirýchle. Rozbeh som s prehľadom vyhral síce s 30m náskokom, v cieli mi však namerali – 1:44,1min. Opäť tesne druhý…A za kým iným, ako Lacom...
Až neskôr som sa dozvedel od môjho o niekoľko rokov chodeckého trénera Milana Skokana, ktorý sa v tom čase začal venovať trénerstvu v našom klube, že Laco okolo neho počas môjho rozbehu nervózne pobehoval a hlavne v cieli netrpezlivo zisťoval, aký čas som dosiahol. Určite sa mu uľavilo…
Laco veľmi nerád prehrával, nakoniec, kto by prehrával rád? – ale prehru so mnou Laco znášal veľmi ťažko - radšej bol 10ty, ale predomnou ako druhý za mnou.
Milan Skokan neskôr rád spomínal aj na jednu z mnohých zábavných príhod s Lacom, a to keď som ho porazil na majstrovstvách stredoslovenského kraja v atletike družstiev v Martine,tiež v behu na 600m.
-„Makám ako fretka skoro celú trať a vo finiši ma Pefo na cieľovej čiare vyfajčil ako starú fajku“, - táto veta mi zneje v ušiach aj po rokoch, Milan ju vedel perfektne reprodukovať.
Čerešničkou na torte na spomínaných majstrovstvách v Žiline bola pre nás s Lacom hodinu po našej 600vke bežecká štafeta na 4x60m ,do ktorej zloženia sme sa dostali úplne náhodou len preto, lebo naši dvaja najlepší šprintéri chýbali. Nedávali sme si žiadnu šancu, Laco ani ja sme medzi žiadnych veľkých šprintérov totiž nepatrili.
-„To možeme kašľať na to, nemá žiadny význam bežať ,iba čo si klince na tretrách otupím“, bol názor Mariána Taranu, výborného šprintéra, dialkára a neskôr hlavne výškara, ktorý bol v tom čase zvyknutý vo svojich disciplínach väčšinou len na víťazstvá.
-„Prečo,skúsime to, keď sme už tu,veď o čo ide, nakoniec, je to posledná disciplína“, skúsil som na Mariána.
-„Maroš, ja s Pefom pobežíme prvé dva úseky, Rado Bača tretí a Ty posledný. Možno nám dovtedy aj tak štafetový kolík spadne, takže tie klince na tretrách nakoniec ušanuješ“, pridal sa Laco.
Nakoniec nám kolík nielenže nespadol, ale do cieľa s ním Marián dobehol na 2.mieste.
Veľmi rád by som videl video z nášho behu. Hoci sme s Lacom štafetové odovzdávky nikdy nenacvičovali, podľa trenérových slov nám vraj vyšli lepšie ako štafete USA… Asi to bude pravda, inak si tento môj (náš) jediný šprintérsky úspech vysvetliť neviem.…

....pokračovanie....

MMM - hoci bez osobáku, nevadí...

2008-10-09T07:48:00.001-07:00

Tak ako som sa na nedeľu a štart na MMM tešil, tak som po príchode do Košíc v sobotu večer veril, že na druhý deň sa počasie umúdri. Pršalo, bolo zima a fúkal vietor.
Nikdy doteraz vo svojej kariére som sa pred pretekmi počasím nezaťažoval. Jednoducho som si povedal, že to neovplyvním, každý má podmienky rovnaké, záleží len, ako sa kto s nimi vysporiada. Touto mojou filozogiou som odbúral jeden zaťažujúci faktor, miesto ktorého som sa sústredil na svoju vnútornú pohodu a výkon.
V súčasnosti rozmýšľam podobne, ale predsa len už trochu ináč.
Samozrejme, že keď sa postavím na štart, chcem uspieť a podať čo najlepší výkon, nejde mi už však o to tak prioritne, ako keď som sa venoval chôdzi na vrcholovej úrovni.
Aby sa u mňa tieto priority zmenili, môžem vlastne ďakovať zraneniu na tohtoročnom jarnom maratóne v Bratislave, po ktorom som bol nútený sa zamyslieť, že telo nieje stroj.
Jediné teda, čoho som sa v Košiciach v prvú oktobrovú nedeľu trochu obával, bolo chladné a daždivé počasie, ktoré by mohlo na moju chrbticu zle reagovať.
Iné mi vrásky na čele určite nerobilo, na preteky som sa tešil, a tak, ako som písal tri týždne pred MMM, veril som, že na základe výkonov a bežeckej pohody v poslednom období môžem podať výkon aj na úrovni svojho osobného maxima...
S týmto predsavzatím som na štart aj aj postavil, hoci podmienky neboli zrovna ideálne. Nepršalo síce, ale bolo chladno a hlavne fúkal silný vietor. Dúfal som však, že nájdem skupinku bežcov, ktorej tempo by mi mohlo vyhovovať a a vzájomne si trochu pomôžeme.
Štart – postavil som sa hneď za chlapcov z Afriky a dával pozor, aby som nepristúpil na ich neuveriteľne tenké nohy. Vybehol som podľa pocitov, aby som cítil pohodu a zároveň čo najlepšie trafil tempo. V záplave maratóncov s polmaratóncami som pred sebou zahliadol Vlasta Bukovjana a pomyslel si, že s ním by bolo zo začiatku bežať ideálne. Bol asi 20m predo mnou, takže mi neostávalo len sa na neho dotiahnúť.

Na 3.km som zacítil, že mi niekto dýcha na chrbát. Neviem prečo, spomenul som si na Kysučana Michala Kavackého, predomnou som ho totiž nevidel. Nemýlil som sa, počas ďaľšieho kilometra sme sa spoločne dotiahli na Vlastimila a bežali spolu.
Čakal som na prvý medzičas - 5km za 17:51 min bolo vzhľadom k tomu, že sa dovtedy bežalo väčšiu časť proti vetru, ideálne. Metre som ukrajoval po boku s Vlastom, Michal za nami, od 7.km som sa snažil zrýchliť, nakoľko sme sa dostali na úsek, ktorý sa bežal s vetrom. Po asi 200m som zaregistroval, že som mojim partnerom zo skupinky odbehol a bežal asi 30m pred nimi sám.

Medzičas na 10km (34:58min) ma potešil, bol presne taký, ako som si predstavoval. Netušil som však, že v ďaľšom úseku sa dostanem do silného protivetra. Pred sebou som síce videl skupinku kenských vytrvalkýň so svojim vodičom. Boli však dosť ďaleko a hoci ma napadlo, že bežať s nimi by bolo ideálne, musel by som ešte dosť zrýchliť, aby som ich dobehol. Rozmýšľal som, čo robiť, cítil som, že držať nasadené tempo proti tej veternej stene ma stojí zbytočne veľa síl, ktoré by mi mohli neskôr chýbať. Trochu som spomalil a nechal sa dobehnúť skupinkou za mnou, v ktorej okrem Vlasta a Michala bežalo zopár 1/2maratóncov.
Métou 15.km sme prebehli spolu za 52:54min. Po mojom krátkom sóle a úsili o rýchlejšie tempo ma napadlo, že by bolo dobre aj trochu šetriť sily a ponúkol som potiahnúť konečne aj Michala, ktorý dovtedy bežal stále za Vlastom. Tempo sa však spomalilo, pravdepodobne si Michal na udržanie tempa netrúfal. Keďže sa mi to nezdalo rýchle, snažil som sa opäť prevziať iniciatívu a šiel dopredu.

Na 18.km kilometri zrazu vedľa mňa bežiaci Vlasto nečakane odbočil nabok a vyzval Michala, aby potiahol konečne už aj on - "pojď, nebudeš se tady poflakovat". Po neodozve, keď nahlas len zamrmlal - „tohle jsem už dávno nezažil“,som mu povedal, aby kašľal na to, nech sa schová chvíľu za mňa, neskôr sa schovám ja – a opäť som zrýchlil...Až natoľko, že som si ani neuvedomil, že som im opäť ušiel a čiarou 1/2maratónu prebehol za 1:14:46hod so 14 sekundovým náskokom pred nimi.
Samozrejme, nemožno namietať proti taktike žiadneho pretekára, pokiaľ je v medziach pravidiel. Tie nezáujem spolupracovať na tempe počas pretekov nezakazujú, preto spôsob Michalovej taktiky úplne rešpektujem. Nakoniec, práve s ním som zopárkrát jeho osvedčenou taktikou vo finiši prehral. On vie čo platí na mňa, ja viem čo na neho, a hoci sme obaja Kysučania, na trati sme súperi.
Po obrátke som sa teda pustil opäť do boja s časom proti vetru sám.

Na 24.km som si však uvedomil, že v tom silnom vetre na ohrozenie svojho osobného rekordu pomýšľať naozaj nemôžem, navyše keď som sa obzrel dozadu a videl, že napriek veľkému usiliu sú Vlasto s Mišom len asi 40m za mnou. Počkal som teda na nich s vierou, že ma predchádzajúce kilometre proti vetru „nezabili“.

Trochu som síce prežíval krízu, rezignáciu som si však nepripúšťal. Keď mi Mišo (možno trochu uštipačne, ale chcem veriť, že v dobrom) pripomenul – „Pefo, čo je, veď si chcel bežať na osobák“,tuším som ho niekde (tiež v dobrom) poslal a povedal, že sám ťažko môžem bežať v tom vetre na osobák. Ak sa mu však beží, nech ide. Priznám, že tento okamih bol pre mňa niečo ako spúšťač, aby som zabojoval o medailu v rámci M-SR, dovtedy ma totiž moc umiestnenie nezaujimalo. Pred nami v tom čase bežali zo slovákov neohrozene dvaja Imrovia – Pástor a Magyar, my dvaja sme boli zo slovákov na 3. a 4.mieste.
Medzičasy na 25km (1:28:54) a 30km (1:48:05) nič významné nezaznamenali, akurát sa na nás dotiahol Poliak Grzegorz Szyz. Celkom som to privítal, opäť som cítil dostatok síl, lenže sám som sa už do boja s vetrom neodvážil ísť. Prioritou v tom čase už bol pre mňa súboj o 3.miesto na M-SR s Mišom.

S Grzegorzom som teda opäť zrýchlil, aby som zistil, že Michal začína na 32.km zaostávať. O pár desiatok metrov aj Vlasto.

Na 34.km som sa konečne dotiahol na vedúcu skupinku keňanok aj so svojim vodičom, ktorý pri nich vyzeral akoby vyklusával. Obehol som okolo nich a postupne sa aj im vzdiaľoval.

Na 37.km som zahliadol pri trati Imra Magyara, ktorého som sa stihol akurát spýtať, čo sa mu stalo. Po asi 500m som sa obzrel, či pokračuje a keď som ani jeho, ani Michala nevidel,vedel som, že si bežím po titule spred štyroch rokov po nečakané 2.miesto v rámci M-SR.
Takže hoci sa mi nakoniec osobný rekord ohroziť nepodarilo, platí , čo som napísal v závere predchádzajúceho príspevku o MMM, - radosť z behu mi to určite nepokazilo. Skôr naopak.

..Výsledky MMM .........................+Výsledky majstrovstiev SR

Moje bežecké a chodecké začiatky (5)

2008-09-24T20:19:00.000-07:00

Po prvých pretekoch v Staškove som postupne získal viacero bežeckých víťazstiev, prvé v Dobrej u Frýdku už v novembri 1979.
Počas ďaľších dvoch rokov sme v našej kategórii najmladších a mladších žiakov s Lacom už patrili na Slovensku medzi najlepších. Skoro na každých pretekoch sme končili na prvých dvoch miestach, častejšie sa však z víťazstva tešil Laco. Bol som takým jeho tieňom.
Medzi jeden z najväčších bežeckých úspechov, ale aj zážitkov v žiackej kategórii považujem ten v predprograme slávneho atletického mítingu „Zlatá tretra Európy“ 1981 v Ostrave.
Týždeň pred veľkým Ostravským mítingom boli najprv rozbehy detských kategórii od 600 po 1000 m, v deň prehliadky svetovej atletiky finálové behy súťaže, ktorej názov bol podobný veľkému mítingu – len miesto Zlatá tretra mal v názve „Čokoládová“ tretra. Tú získal víťaz finále každej kategórie v podobe torty.
Keď sme s trénerom Srholcom prišli v prvý deň na tribúnu Vítkovického štadióna, nevedeli sme sa dočkať, kedy vstúpime na jeho ovál. Tartan sme dovtedy naživo nevideli, nieto ešte na ňom stáť.
-„Aké to asi je bežať po tartane“? ,spýtal som sa Laca.
-„Poďme dole, skúsime“, a už bol Laco na dolných schodoch tribúny.
Otestovali sme pár krokmi červený umelý povrch a uznali, že to je paráda.
-„Teta, nie ste Vy tá FiFingerová“?, spýtal sa Laco pri guliarskom kruhu Heleny Fibingerovej, ktorú sme dovtedy videli len v televízii.
-„Tak to teda nejsem, jsem Fibingerová….A kto jste mysleli, že bych mohla být? Nevidíte, že trénuju?“,otočila sa a viac nám pozornosť nevenovala, sústredila sa ďalej na nácvik techniky vrhu guľou - len tak naprázdno – bez náčinia..
-„Ty brďo, ona sa s nami rozprávala, to nám chalani neuveria“, povedal som Lacovi.
-„ Ich problém, nie? Poď, ideme sa prezliecť, nech sa stihneme dobre rozcvičiť. A predstav si, že ak postupime do finále, uvidíme aj iné hviezdy, chodia tu černosi ako Juantorena či Kedir…
Na štarte našej kategórie do 12 rokov sa zišlo v behu na 600m cca 160 bežcov. Boli sme rozdelení do 14 rozbehov po 11-12. Do finále postupovalo 10 najrýchlejších časov. Laco a ja sme nakoniec postúpili z 1. a 2. miesta., čo nás do finále zaradilo medzi favoritov „ze Slovenska“. Nebolo nám všetko jedno, hlavne, keď sme svoje mená počuli tesne pred štartom z rozhlasu na štadióne.
Nakoniec sme finišovali na 2.a 3. mieste za 1:44,4 min a 1:44,7 min,zvíťazil nejaký chlapec z Čiech, ktorý od štartu vyrazil dopredu a hoci sme ho v závere sťahovali, pár desatín nám chýbalo.
Z Kysučanov si tortu za víťazstvo z Ostravy viezol domov Marián Budoš, ktorý vyhral v kategórii starších žiakov v behu na 1000m. Domov ju však celú nedoniesol, polovicu sme hneď zjedli vo vlaku pri nočnej ceste. Ostali sme totiž s trénerom do večera na míting dospelých , odkiaľ sme si doniesli zo sledovania slavných svetových atlétov kopec zážitkov.Určite aj tie nás motivovali k ďaľšiemu tréningu…
...pokračovanie....